Spánkológia

Autor: Lenka Bajzíková | 23.9.2015 o 15:05 | (upravené 23.9.2015 o 17:37) Karma článku: 10,83 | Prečítané:  2286x

S mojimi dvojičkami sa nepoznám dlho, zato sme v intenzívnom kontakte. Úprimne povedané, za vyše štyri mesiace našej známosti sme sa od seba takmer nepohli.

Neprekáža mi to, prirástli mi k srdcu. A smelo sa domnievam, že aj ja som im celkom sympatická. Rozumieme si obstojne, až na jednu drobnosť. Nevieme sa dohodnúť ohľadom spánku.

Vy, bábätká, potrebujete výdatne spinkať, aby ste narástli a boli spokojné, vysvetľovala som im prívetivo. Lenže deti vedia svoje. Mama predsa cez deň nespí vôbec, a večer chodí až pred polnocou, tak prečo by sme my, bábätká, podaromnici prespávali celú mladosť? Aby sa nepovedalo, párkrát si zdriemneme. Ale na striedačku, aby nám nič neušlo.

Proti tomuto dvojhlasnému memorandu zlyhávali všetky moje uspávacie stratégie aj diplomatické pokusy o rokovania. Obštrukcie sa často ťahali neskoro do noci. Nepomohlo kolísanie na chrbátiku ani na tigríka, spi dieťatko spíže ani haja beli číči, úväz v perinke ani na voľno. V kočíku sa po dlhom prehováraní spalo len chvíľu, aj to len za pochodu. Nezaúčinkoval ani taký ťažký kaliber ako jazda autom. Ani nie dvojhdinová cesta k rodičom sa z pokojnej jazdy zakaždým premenila na hlučnú estrádu cirkusového vozidla.

Napadlo mi, že dnešné deti možno vyžadujú sofistikovanejší prístup k uspávaniu. Vyrukovala som s vedeckou argumentáciou. Vysvetlila som im princíp spánkového režimu od Giny Ford  a ukázala spánkovú tabuľku z baby brožúry, pripravenej v spolupráci so Slovenskou pediatrickou spoločnosťou, podľa ktorej môžu bábätká v danom veku prespať aj 18 hodín denne. Ale dvojičky svoj názor na pediatrické odporúčania vyjadrili po svojom. A tak som ich radšej prebalila.

Lenočka, dám ti dobrú radu, povedala mi stará mama. Polož ich do postieľky a pusti im potichučky tranzistor. Budú počúvať peknú muziku a zaspia pri nej, uvidíš. Nuž, kde zlyhala veda, prečo by nepomohli rady starej matere. Vytiahla som teda tranzistor, klikla na youtube appku a vyhľadala uspávanky pre náročnejších poslucháčov. Mozart for babies. No nech sa páči. To predsa musí zabrať! Ale nezabralo.

Deti moje, spíte-nespíte, budete ma musieť na pár minút ospravedlniť. Treba upratať a basta. Cítila som sa previnilo, keď hukot vysávača prehlušil detské mrnčanie, ale na moje prekvapenie ich táto kakofónia zaujala podstatne viac ako Mozart for babies. Ihneď stíchlo najskôr jedno dvojča, potom aj druhé. Keď som povysávala miestnosť, zatvorili oči. A kým som prebehla celú podlahu a postŕhala aj pavučiny v kútoch, tvrdo spali. V ten deň som vysávala ešte niekoľkokrát, a veruže mi táto bohumilá činnosť prinášala väčšiu radosť ako kedykoľvek predtým. Najmä keď sa na mňa po dobrom spánku usmiali dve spokojné tváričky.

Vytriezvenie z eufórie prišlo na druhý deň. Všetko už bolo povysávané a mojej od prírody hospodárnej povahe sa priečilo nechať veľký spotrebič bežať len tak naprázdno. Zapojila som teda svoj kulmofén a pustila studený vzduch. Nič. Postupne som prepla všetky režimy a, heuréka, zabral najvyšší ohrev. Vonku vtedy lámala rekord ďalšia vlna horúčav a v miestnosti bol čoskoro vzduch ako v nevetranom kaderníctve na konci šichty. Kulmofén teda poputoval späť na miesto. V záchvate invenčnosti som znova vytiahla tranzistor a skúsila pohľadať na youtube zvuk vysávača. Nedávala som tomu veľké šance, veď kto by si už len robil prácu s nahrávaním vysávača, a predovšetkým, kto by takú blbosť počúval? Zistila som, že takých ľudí je viac než dosť. Dvoj, troj, a dokonca osemhodinové nahrávky vysávačov majú viac klikov než celý Mozart for babies aj s Rytmusom dohromady. Lenže deti môj trik s tranzistorom rýchlo prekukli a po dvoch dňoch už tento reprodukovaný a neautentický hluk čoby uspávanku neakceptovali.

A tak som si kúpila šatku.

V duchu som sa už tešila pri pomyslení na všetky tie nadšené mamy, ktoré, ako samy deklarujú, môžu vďaka šatke v pohode navariť, upratať aj oddýchnuť si, kým dieťa spokojne spí, načúvajúc tlkotu matkinho srdca. Veď s jedným bábom sa už dáko dohodnem a druhé budem nosiť. A skutočne to fungovalo. Dieťa v šatke po chvíli zaspalo. Lenže. Zistila som, že ak chcem umyť riad alebo očistiť zemiaky, musím sa pri svojom vzraste postaviť na špičky. A bodli by aj dlhšie ruky. Pri varení si odniesli pár drobných popálenín už moje tehotenské tričká, a tak som sa nad dieťaťom pripevneným na bruchu zľutovala a spravila si radšej chleba s maslom. Dobre, obed by sme mali, teraz by to chcelo oddych. Ale sadnúť si neslobodno, vybrať spiace dieťa zo šatky neslobodno. V rámci siesty som si preto vypila bezkofeínovú kávu postojačky, prešľapujúc na mieste z nohy na nohu. Ale rýchlo, lebo druhé dieťa v postieľke sa už budí. Nevadí. Aj skyva chleba a káva na stojáka mi za tú šatku stáli.

Viete, mne by tieto drobné mrzutosti neprekážali. Nakoniec, som na materskej s troma deťmi, nič dôležitejšie na práci nemám. Ale nedokázala som sa zmieriť s tým, že si nemôžem uchmatnúť chvíľu pre seba ani večer. Bábätká okúpané, vymasírované, v pyžamkách, nakŕmené, a namiesto zívania bodrý úškrn: Tak čo, fotrovci, aký je program? Dáme scrabble? Pustíme film? No tak, dnes ide klasika, Posledný skaut. Odmietala som si zvyknúť na to, že kým starší dvojročný brat dávno spí, bábätká so záujmom asistujú pri (extrémne neskorej) večeri. Pomyslela som si, že sa to snáď obráti časom. Za zlomové sa považujú tri mesiace života, tvrdili všetci. Už som mala aj v duchu napísaný celý tento blog aj s pointou. Lenže trojmesačné jubileum dávno oslávené a žiadna pointa neprichádzala.

A tak som urobila posledný definitívny krok. Vybrala som sa do obchodu a kúpila, nech mi Mamila odpustí, počiatočnú mliečnu formulu. Veď možno je ten mýtus o existencii slabého mlieka taktiež len mýtus. Kúpila som. Na večerné dokŕmenie, hovorím si. Jedno dvojča vypilo za náprstok a druhé stiahlo pol fľašky mlieka, ktoré mi následne vyvrátilo na rameno. Zázrak sa nekonal ani na druhý deň a na tretí sme to už radšej ani neskúšali. Pustili sme radšej Posledného skauta, vzali jedno dieťa na fitloptu a druhé do šatky, a keď už nie pohár vína, aspoň sme si zaveršovali:

"Kašleme im

na skoré večierky.

U nás sú in

dojčenské večierky."

Pozn.: Počas písania tohto textu netrpelo žiadne dieťa plačom ani tvŕdzou.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Kto bude na Vianoce dokladať tovar? Firmy nevedia nájsť brigádnikov

Vo väčších mestách ponúkajú brigádnikom aj štyri eurá za hodinu, ale nikto nemá záujem.

SVET

Deň, ktorý navždy zostane dňom hanby USA

Od útoku na Pearl Harbor ubehlo 75 rokov.

PLUS

Anton Zajac: Šancou pre Slovensko je nová, slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu.


Už ste čítali?