Hovorím si, starký môj, to si ešte nebol na materskej. A keby si videl, ako sa s troma deťmi chystám doobeda von, pašoval by si mi z Mexika každý mesiac zo súcitu balíček antidepresív na predpis.
Pozbierala som ryžu zo zeme a presunula sa do obývačky, aby sme si spoločne s deťmi pozreli večerníček. Viete, ja sa celý deň teším na večerníček. Ako väznený narkobarón na vychádzku. Môžem na chvíľu vypnúť senzory bez toho, aby som neskôr musela hasiť požiar. Pamätáte si večerníčky? Pre nás, deti, to bola krátka rozprávočka: Orlie pierko, Maťko a Klinček alebo Macko Uško. Potom umyť, vycikať a spať. Teraz? Zabudnite. Večerníčky nemajú konca kraja. Séria rozprávok a detských programov sa ťahá dovtedy, kým dieťa vyčerpaním neodkväcne na gauči. Zo strany RTVS je to pochopiteľný krok. Deti treba predsa odmalička učiť správnym návykom. Pozitívne je, že ešte stále chodí Orlie pierko aj Macko Uško. Darmo, od sedemdesiateho piateho nič lepšie ako Macka z plyšu nevymysleli. Jedine ak Veselú farmu, alebo inak Ovečku Shaun. To je môj favorit. Púšťam si ju aj sama, vtedy, keď deti večerníček nepozerajú.
Dnes však so mnou RTVS vypiekla. Hneď po Uškovi sa začalo vysielanie slávnostného večera pri príležitosti uvedenia loga slovenského predsedníctva v Rade Európskej únie. Takže žiadna Veselá farma nebude. V publiku by sa síce našlo zopár jatočných zvierat, možnože aj nejaké tie ovečky. Ale bola som rozhorčená. Takto mi strihnúť večerníček! Nestačí, že sa tak deje každú chvíľu kvôli ženskému basketbalu, hokejovej extralige alebo futbalu? Keď Velez-Zuzulová vyhrala slalom Svetového pohára, moje dieťa tvrdošijne čakalo na rozprávku do pol jedenástej. Pobúrenie neskôr vystriedala zvedavosť. Galavečer? Kvôli logu? To musím vidieť.
Program to bol vskutku veľkolepý. Veď aj stál. Všetci vieme, sú toho plné internety. A logo sa mi páči tiež. Bez sarkazmu. Má symboliku, nápad, je súčasné a variabilné. Obávam sa síce, že v EÚ symboliku slovenskej diakritiky pochopí málokto, ale zase, čo s krajinou, ktorá už vyše dvadsať rokov vajatá nad vlastnou značkou? Všetci krčia nosom nad smajlíkom. Lenže vážení, mohlo to byť oveľa horšie. V krajine bez jednoznačnej identity mohol súťaž pokojne vyhrať napríklad aj "palec hore". To by ste chceli? Veľa nechýbalo. Palec hore by sa dal výborne zúžitkovať napríklad na zasadnutiach Rady EÚ. Pri hlasovaní by ho mohli slovenskí zástupcovia otáčať nahor alebo nadol a vniesť tak na európsku pôdu trochu slovenského parlamentného folklóru. V prípade, že by hlasovanie neprebehlo podľa predstáv, využili by sme obmenu loga - prostredník hore.
Nie, nie. Smajlík, smutko či pochybováčik zložený z mäkčeňov, vokáňov a dĺžňov je výborné logo. Dokonca si myslím, že je ho škoda na takú krátkodobú záležitosť, akou je predsedníctvo v Rade EÚ. Je pravdepodobné, že Rade ešte v budúcnosti predsedať budeme. Ale Anky, Evky, Marty alebo iné tetky si v takom prípade určite nenechajú ujsť príležitosť utopiť ďalších dvesto litrov na prezentáciu nového loga. Preto by sme sa mali postarať, aby tento študentský výtvor nezapadol prachom. Po menšej úprave by napríklad pokojne mohol slúžiť ako brand Slovenska. Vravíte, že fuj, že sa vám nepáči, že pripomína hydinu. No a? Veď kohútov sú u nás plné krčmy, a sliepky akoby z neba zhadzoval.
Naopak, logo je dokonale výstižné. A v podobe posmieváčika dokonca odkazuje tak trochu aj na našu chýrnu korupciu, klientelizmus a iné neduhy. Len večná škoda, že sa u nás za ne neposiela do basy. I keď, na nápravu charakteru a pozdvihnutie politickej kultúry by vo väčšine prípadov nestačilo ani pätnásť rokov bez spánku a súkromia na toalete.
