Slávnostný účes

Autor: Lenka Bajzíková | 15.4.2016 o 16:52 | (upravené 15.4.2016 o 21:56) Karma článku: 10,15 | Prečítané:  2073x

Natočíme, vypneme dohora, alebo vyžehlíme? Pýta sa ma kaderníčka a hľadí na môj odraz v zrkadle. Účes musí držať. Budem v ňom prebaľovať, kŕmiť, kojiť, uspávať, kočíkovať, možno si aj zatancujem. Vypnúť hore a zabetónovať, prosím.

V zrkadle pritom sledujem odraz môjho syna. Keď bol  naposledy v kaderníctve, ostrihali mu najskôr ofinu. Spadla mu do tváre a potom sa už nedalo nič. Odvtedy má na hlave fokuhilu, za ktorú by sa nemusel hanbiť žiaden športový reprezentant. Po mne ostrihajú aj jeho, ale zatiaľ o tom, našťastie, nevie.

V rukách drží môj mobil a pozerá si pesničky, kým ma budú česať. Kontrolujem, či neťuká po displeji. Vždy mi pozapína bluetooth a wifi a GPS a vypne automatické otáčanie a zmení tapetu. Niekedy aj zvonenie. A od minulého týždňa si zvykám aj na nový štýl domovskej obrazovky. Žiaľ, internet je pomalý, pesničky sekajú a ja vidím, že potajomky ťuká. Fén neprekričím. Ostáva mi dúfať, že sa nedostal do kontaktov. Mám tam všelijaké čísla. Veľvyslanectvá aj moskovskú taxislužbu. Aj minule volal. Chvalabohu, len do Banskej Bystrice.

Cestou domov fúka vietor, ale účes drží ako bláznivý. Dvojičky sú zmätené. Je to mama, ale akási čudná. Nie je za čo potiahnuť. Ani vlasy, ani cop, ani šnúrka od teplákov. Tak mi spravili aspoň očko na pančuche. Nevadí, teraz mám oči aj vzadu. Už rok po tom túžim. A teraz rýchlo, aby sme stihli obrad. Šup do auta tri ruže, dve deti a jeden kočík. Starší syn ostáva s babkou, aby sa vyspal a vládal večer tancovať, keď príde za nami.

Na sobáš sme dorazili takmer načas. Kam to len napísať. Tata kočíkuje pred kostolom, uspáva. Ja môžem ísť dnu a sledovať obrad. Farárko s námahou skrýva štikútku. Ste rozhodnutí žiť v úprimnej lááááske... zíva na snúbencov, akoby strávil noc s našimi dvojičkami. Ale to sa mu len pošmykla ruka s omšovým vínkom, šepkajú si zdvorilo svadobčania. Bábätká ho zvonka prekrikujú, v kočíkoch sa im nepáči. Hneď by si to s ním vymenili, a on tiež. Sadáme si s nimi do zadnej rady. Skáču po kolenách, kmášu kvety, svadobné pierka a náušnice. Môj účes nie, ten drží.

Z kostola sa dolu kopcom dôstojne zvážajú dedinčanky na dámskych libertách, za nimi my s dvojkočíkom. Zaspia nám cestou do kulturáku, na zámockej dlažbe, ubezpečujeme sa s tatom navzájom. Lenže rodič mieni, dieťa mení. Dvojičky chcú zametať tanier aj spievať živjó. A to majú ísť spať, keď práve začali nosiť na stôl? Môžeme si vybrať, či budeme špinaví od rajčiny alebo mozzarelly. Vyberám si druhú možnosť. Ale Filip, ten je mäsový. Pokukuje po sušenej šunke. Hm, takže mastný fľak. Škoda, že už nebývajú chrenové rolky. Som zvedavá, ako by im chutilo.

Ide sa fotiť s nevestou a ženíchom. Tata hromží, že má sako od ožužlanej bagety. Pozrieme na seba s nevestinou sestrou. Je tam toho. Ona má fliačik na sukni, ja grcku na prsiach. Šaty som, našťastie, vyberala prezieravo. Farebné, s dominantnou maslovou. Maslová je dobrá, lebo je to farba grcky. Vidno nie je nič, ale cítiť cítim. Budem si môcť takto vôbec zatancovať so ženíchom? Budem. Je vyšší o dva a pol štokrlíka.

Počas večere sme s dvojičkami vyrokovali krátkeho šlofíka. Svadba na dedine je skvelá v tom, že môžete nechať kočiar pred kulturákom a nič. Po slávnostnej večeri už bábätká putujú k svokre aj s kočíkom. Postará sa o ne so švagrinou. Vďaka Bohu za babky. A švagriné, a stryné. A iné. Ale to sa už zobudil starší braček u mamy. Tak teda zákusok a kávu a tata ide poňho. Už ho vidím, ako sedí a čaká, vyspinkaný, vyumývaný, vlásky čerstvo ostrihané.  A žiarivé novučičké tenisky, ktoré delí len pár hodín od predčasného dôchodku. Kto by mal to srdce nechať ho čakať? Má len hmlistú predstavu, kto alebo čo je svadba, ale vie, že si dá polievočku a bude tancovať. Keď máte dva a pol roka, nič viac ku šťastiu nechýba.

Najlepšia je svadba, keď vie ženích tancovať. Nielen jede jede mašinku, ale aj valčík a polku. Nevesta to má jednoduchšie. Stačí, že je. Aj deťom stačí, že sú. Čo by to bolo za svadbu bez detí. Najskôr zdržanlivé, učesané, držia sa za ruky a točia sa dokola. A potom, len čo sa trochu osmelia, už im horia líca a robia v sále silnejší prievan než vzduchotechnika. Môj syn je zatiaľ v prvej fáze. Učí sa s nami tancovať a tlieska a mama je dojatá. Lenže čo to? Zvoní švagriná, vraj dvojičky nechcú jesť, spať, hrať sa, nič nechcú, len mamu. Viem, čo je vo veci. Urazené z predčasného odchodu z veselice nafilmovali dokonalú separačnú úzkosť. A tak, hybaj za nimi. Cez park je to len kúsok. Päť minút pešej chôdze, šesť minút lodičkovým poklusom. Klušem, aby mi náhodou tie tri glgy Cinzana nevrazili do mlieka.

Uspali sme deti, ešte prezliecť pančuchy, očko vzadu snáď už nepotrebujem. Skúšam účes, ale drží ako najatý. Vchádzam do sály a vidím, že synak už stihol vstúpiť do druhej fázy. Obieha okolo stĺpa, padá na zem, jaší sa. Hľadím naňho a vidím samu seba na svadobných VHS nahrávkach spred takmer tridsiatich rokov. Svet sa mení, ale kým budú deti vystrájať na svadbách, ešte stále sa dá žiť.

Zobudila som sa ráno na rozkladacej váľande, hlava zo zvyku na nočnom stolíku. Deti sú už hore, ale ja si môžem ešte pospať. Môžem, ale nedá sa. Pozriem do zrkadla. Zo sponiek som na práčke rozložila ohnisko. Účes, zbavený nosnej konštrukcie, snaží sa udržať neudržateľné. Pramene sú poskrúcané v neprirodzených uhloch. Idem za deťmi a tie sa tvária nadovšetko spokojne: Mamu je opäť za čo chytiť.  

 

 

 

 

 

 

 


 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Kto bude na Vianoce dokladať tovar? Firmy nevedia nájsť brigádnikov

Vo väčších mestách ponúkajú brigádnikom aj štyri eurá za hodinu, ale nikto nemá záujem.

SVET

Deň, ktorý navždy zostane dňom hanby USA

Od útoku na Pearl Harbor ubehlo 75 rokov.

PLUS

Anton Zajac: Šancou pre Slovensko je nová, slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu.


Už ste čítali?