Naše dvojičky mali rok.

Autor: Lenka Bajzíková | 20.5.2016 o 7:39 | (upravené 21.5.2016 o 23:52) Karma článku: 14,59 | Prečítané:  6073x

Známi, ktorí vychovávajú dvojičky, mi svorne tvrdili, že prvý rok bol najťažší. Keď som sa už-už išla tešiť, ešte sa krátko zamysleli a dodali: Vlastne nie, najhoršie bolo, keď začali chodiť. Druhý rok. Aha, tak nič.

Narodili sa na Serváca, patróna mesta Maastricht. Záhoráčka v pôrodnici sa ma spýtala, či mám dostatočnú zásobu plienok. Lebo vraj deti narodené v tento deň majú výnimočne dobrý metabolizmus. Spomenula som si na to minule, keď som vyhadzovala ôsmu použitú plienku. Nielen ocikanú. Jasné, veď Servác. Na Záhorí vedia, čo hovoria. Ešte lepšie než Holanďania.

Rada by som povedala, že to bol najkrajší rok v mojom živote. Nikto by mi neveril, ani ja sama nie. Ale možno takým naozaj bol, svojím spôsobom. Začala som si písať denník, či skôr týždenník, aby som nezabudla, aké to bolo. Kto sa prvý začal usmievať, kedy rozbili svoju prvú lampu. Keď si v ňom teraz spätne listujem, zisťujem, že väčšinou som bedákala. Dnes nespali, dnes hučali, dnes im starší brat v kuse robí zle. Ale, bolo to nutné. Vyliať niekam svoje frustrácie a ponechať si len to pekné. Aby som vládala aj zajtra vstať z postele.

Ten rok ma naučil veľa. Napríklad, dokážem spať "na Venušu". To znamená, hore bez, obnažené kríže, ruky stŕpnuté tak, že ich ani necítim. Vskutku, už ma len vytesať a postaviť do Louvru. Alebo, naučila som sa variť s dvoma sedemkilovými závažiami na nohách. Šťastie, že máme takú malú kuchyňu. Od chladničky len krok k pracovnej doske, sun k sporáku. Akurát správy v rádiu už pri varení nemôžem počúvať, lebo redaktor nemá taký mocný hlas. Vysávač u nás v minulosti slúžil na vysávanie. Neskôr na uspávanie, a teraz na odsávanie sopľov. Našťastie, odkedy som stratila okuliare, mávame oveľa čistejšiu podlahu. A ešte dokážem na dvojkočíku odviezť štyri deti. Tri svoje a jedno od susedov. Také sídliskové MHD, hop-in, ako majú v svetových metropolách. Bezplatné, ale na vlastné riziko.

Už viem, aké skvelé je mať dvojča. Svoje alter-ego, komplementárne ja. Jeden sa naje, keď druhému nechutí; jeden lepšie rozpráva, kým druhý je skôr mrštný. Čo jeden prehliadne, druhý bezpečne odhalí, čo jeden neroztrhá, druhý rozžuje. Kým jeden plače, druhý počúva, a keď sa utíši, hneď chytí správnu tóninu. Oči majú po pradedoch, ktorí sa nikdy nepoznali. A teraz, o tri generácie neskôr, na seba starkí žmurknú vždy, keď ráno jeden zobudí druhého kopancom medzi lopatky.

Ja nemám dvojča. Ale zase, mám polovičku. Chodí do práce, ale keď sa vráti, nerepce, že navarená je len dojčenská kaša. Nečuduje sa, prečo je v spálni pod paplónom mixér a čo robí lego na záchode. Občas nechytáme správnu tóninu. Samozrejme, veď nie sme dvojčatá. Ale dôležité je, že to celé dokážeme tak nejak uhrať. A ešte mám mamu, ktorá sa zjaví vždy, keď je čas žehlenia a myslí, keď mne už nemyslí. Vždy má polievku a tvarohový koláč, a občas pošle paprikáš a desať deka salámy a v sáčku ryžu alebo uvarené kolienka. Predtým som krútila hlavou (panebože, ryžu by som snáď zvládla), teraz už len skromne poďakujem.

Prvé narodeniny oslavovali chlapci veľkolepo: V horúčke piatkovej noci. Na Serváca tieklo z nosa a po Žofii už nebolo úniku pred fonendoskopom. Vo dne krik a v noci plač, nechutlo im nič, ani šnúrky od topánok. Na mikrovlnku sme rozložili škatuľky liekov a papierik, kedy komu kam a koľko kvapiek. Najviac zo všetkého sa teraz teším na to, kedy opäť stíchnu kašle, zhasnú sviečky pod nosom a všade sa budú váľať topánky bez šnúrok, šnúrky bez topánok. Ja budem môcť opäť šomrať na ťažký kočiar a kam zas ušiel ten môj krpatý cibazól. A neviem sa dočkať, kedy naberú dosť síl a začnú chodiť. Toho najhoršieho, ako sa vraví. Lebo veci, na ktorých sa neskôr môžem smiať, to nie sú problémy. To sú len také somarinky.   

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Kto bude na Vianoce dokladať tovar? Firmy nevedia nájsť brigádnikov

Vo väčších mestách ponúkajú brigádnikom aj štyri eurá za hodinu, ale nikto nemá záujem.

SVET

Deň, ktorý navždy zostane dňom hanby USA

Od útoku na Pearl Harbor ubehlo 75 rokov.

PLUS

Anton Zajac: Šancou pre Slovensko je nová, slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu.


Už ste čítali?