Ako sme sa sťahovali

Autor: Lenka Bajzíková | 29.6.2016 o 14:25 | (upravené 29.6.2016 o 15:02) Karma článku: 9,67 | Prečítané:  2102x

Už balíš? Pýtali sa ma všetci dobrý mesiac pred plánovaným sťahovaním. Jasné, že balím. Už rok takmer nič iné nerobím, len stále balím. Ale iba deti - do plienok.

Dlho to vyzeralo, že je ešte čas. Bol, bol, a zrazu nebol. Ako keď znenazdajky zistíte, že ste z krabičky vytiahli posledný obrúsok.

Ľudia sa bežne sťahujú tak, že niekoľko týždňov vopred si v okolitých predajniach potravín zarezervujú banánové debničky v dostatočnom počte, na pár dní vyženú deti a všetko príslušenstvo niekam na prázdniny, v pokoji si všetko zorganizujú, vytriedia, zbalia a idú. Áno, normálni ľudia to takto robia. My nie. 

Aby to nevyzeralo, že stále len kŕmim, kojím, prebaľujem a kočíkujem a pre náš odchod som nepohla prstom (ani prsom), kázala som manželovi zohnať krabice. Priniesol päť kusov z hobby marketu. Tých menších. Lebo vraj stačí. Do troch z nich si zbalil svoje oblečnenie zo skrine. Pri najbližšej príležitosti tie krabice odviezol, vrátil prázdne a bol pán. Povedal, nech nestresujem. Už sme sa predsa sťahovali a vždy sme to zvládli rýchlo a s prehľadom. Mal pravdu. Lenže to sme boli dvaja a bývali sme v jednoizbovom podnájme. Bola analógová doba kešu, všetko šlo jednoduchšie. Nedal sa. Máme predsa v skrini ešte dva kufre, ruksaky a plno tašiek. To bol naozaj nepriestrelný argument, a tak neostávalo nič iné, len začať baliť.

Stála som nad škatuľou a rozmýšľala, čo do nej len dať. Čo zbaliť ako prvé? Knihy? Príliš ťažké. Vázu? Krehké. Topánky? Ale čo ak si niektoré z nich budem chcieť zajtra obuť? Nakoniec som zbalila časť vecí z každej miestnosti, aby to bolo spravodlivé. Zopár kníh, topánok, deky, návliečky, nejaký ten riad. Na dnes by stačilo, ale spokojná som nebola. Zaplnila som takmer všetky krabice, dve najväčšie tašky, a byt stále vyzeral absolútne obývane. Čo len urobiť, aby som vytvorila dojem odchodu? Stiahla som teda magnetky z chladničky. To bolo presne ono. Obnažené biele dvere smutne oznamovali, že sa u nás niečo deje. Nikto predsa doma nemá prázdne chladničkové dvere, nie? Iba ak by mal. 

Odpočívať a baliť sú činnosti, ktoré je vhodné vykonávať v pokoji. Ideálne bez detí, skáčúcich a loziacich všade naokolo, neustále sa niečoho dožadujúcich. Ja som zvolila opačnú taktiku. Zavolala som pomocné ruky, aby pomohli s balením aj strážením detí. Kým ja som trávila štandardné dopoludnie na detskom ihrisku a manžel v práci, ruky starostlivo vkladali do novinového papiera každý pohárik, strúhadlo a pokrievku, vynášali rozsudky nad zaváraninovými pohármi. Bez tých rúk by som ešte dnes bezradne sedela v kuchyni a premýšľala, kam podejem tieto zicherky a v čom presťahujem špáradlá.

Avšak tesne pred sťahovaním bolo už tých pomocných rúk v našom úbohom trojizbovom byte akosi priveľa. Niektoré v skutočnosti ani neboli pomocné. Prišli iba potľapkať po pleci a poškrabať sa po brade, pozrieť, ako žijeme. V posledný deň sme u nás kvartírovali dokopy deväť ľudí. Ráno sa vytvorila dopravná zápcha na chodbe z obývačky do kuchyne. Na jej čele stál otec, ktorý sa nevedel rozhodnúť, či si najskôr ide zapáliť na balkón, alebo spraviť kávu. Ale počkať, to snáď nie, kam ste zbalili lyžičky?

Pozdĺž stien stáli plné krabice, banánové debničky a váľali sa igelitové vrecia s handrami a kabelkami. Všade bolo všetko, a nikde nebolo nič. Jediný, kto si to užíval, boli deti. Toľko nových hračiek! A preliezok! Ešte aj v spálni, dovtedy pomerne nudnej miestnosti, dokázali dvojičky stíchnuť na dlhé minúty. Odniesol si to môj odšťavovač na citrusy, ktorý bol rozobratý, skotúľaný pod posteľou a znova zložený toľkokrát, že som nakoniec všetky tri jeho časti zbalila každú zvlášť.

Ešte dopoludnia som sadla do auta a odviezla všetkých ľudí, ktorí sa doň zmestili, prednostne ženy a deti, domov. V byte ostal len manžel s kamarátom, aby zbalili zvyšné drobnosti, naložili a odviezli hnuteľný majetok. Rýchlo a s prehľadom. Trvalo im to celý deň. Najmä tie zvyšné drobnosti. A aj tak zabudli nočník.

Neviem, čo je lepšie. Presťahovať sa do prázdneho obydlia, kde si všetko musíte najskôr nájsť a vybaliť, alebo tam, kde to už poznáte, chodievali ste tam víkendovať a prázdninovať, takže všetko potrebné vybavenie máte k dispozícii. Minimálne teda v kuchyni. Zo začiatku je to fajn, len tak si prísť, hodiť tašky, vybrať z chladničky vajíčka a spraviť si praženicu. Lenže neskôr začnete seriózne vybaľovať a zistíte, že nasťahovať celú vašu kuchyňu do existujúcej zariadenej nebude až taká sranda. 

Ak by bola kuchyňa živá bytosť, dalo by sa tvrdiť, že som na nej spáchala akt násilia. Nášmu kredencu zovšadiaľ trčia vnútornosti. Napríklad, mám asi tucet panvíc, tri valčeky na cesto (a dnes som našla pod schodami ďalší, takže štyri), z misiek som vybudovala Manhattan a z varešiek by som mohla okolo domu osadiť plot. A keby som na každú tú varešku nastokla šálku, stále by som mala v čom servírovať kávu pre všetkých susedov. Len na kuchynskej linke smutne čupí odšťavovač na citrusy a čaká, kedy konečne nájdem jeho posledný tretí diel. 

Kuchyňa vybalená, ale v predsieni to stále vyzerá ako na grécko-macedónskej hranici. Čakateľom na azyl ubytovaných v krabiciach a vreciach denne sľubujem, že skrine prídu čo nevidieť. Už na budúci týždeň, už zajtra. Ešte šťastie, že je všetko tak dobre zabalené. Teší ma, že statočná námaha nevyšla nazmar. Vlastne som zistila (nie až tak prekvapivo), že ak by sa väčšina všetkej tej batožiny prepadla do pivnice, nič zásadné by sa nestalo. Možno by som si to ani nevšimla. Človek v skutočnosti potrebuje málo. A to najdôležitejšie v živote predsa nosí stále pri sebe. V srdci a v hlave. A v autosedačkách.

Akurát toho nočníka je škoda.

 

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Kto bude na Vianoce dokladať tovar? Firmy nevedia nájsť brigádnikov

Vo väčších mestách ponúkajú brigádnikom aj štyri eurá za hodinu, ale nikto nemá záujem.

SVET

Deň, ktorý navždy zostane dňom hanby USA

Od útoku na Pearl Harbor ubehlo 75 rokov.

PLUS

Anton Zajac: Šancou pre Slovensko je nová, slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu.


Už ste čítali?