Lenka Bajzíková
Keď plyšáci prevezmú vládu nad svetom
Na svete žije osem miliárd ľudí a asi rovnaký počet potkanov. Vraj by mali prevziať vládu nad svetom. Čo na to plyšáci?
Mám doma štokrlík a neviem si potichu kýchnuť. IG: krupica_firnajs Zoznam autorových rubrík: Mama s.r.o., Postriežky, Kuľtura baľšaja, Bežkyňa so záväzkami, Ambróz horekuje, O miestach a ľuďoch, Ja, moje kuchynské ja a Lenka
Na svete žije osem miliárd ľudí a asi rovnaký počet potkanov. Vraj by mali prevziať vládu nad svetom. Čo na to plyšáci?
Keď sa pozrieš von po polnoci a zbadáš blikať svetielko, rýchlo odvráť zrak. Je to svetlonoš. Omámi ťa, ani nevieš ako. Veľa ľudí kvôli nemu poblúdilo, nie všetci sa vrátili.
U mojej mamy to vždy na Vianoce vyzerá ako v ríši vianočného škriatka. Na dverách úhľadný venček, na vyleštených stoloch obrusy s vyšívanou čečinou, z políc žmurkajú snehuliaci a mackovia v červených čapiciach s brmbolcom.
Keď sa môj prapradedo Jakub v osemnástom roku vrátil šífom z Ameriky, kúpil pre svoje potomstvo pozemok v rodnej obci na vyvýšenom mieste.
O pol druhej v noci som sa zobudila so zvláštnym pocitom. Akoby som na niečo zabudla. Premýšľam: Diktát sme napísali, tamten mail som odoslala, dvere sú zamknuté... Vzápätí som sa prudko posadila: Veď mne v kuchyni kysne chleba!
Bola som pripravená na to, že ako rodič budem musieť dávať odpovede na neľahké otázky. Pripravila som si zjednodušené vysvetlenie fotosyntézy (alebo prečo je tráva zelená), a viem obstojne vysvetliť, kde sa berú snehové vločky.
Rodinná lyžovačka je dobre premyslená pasca, do ktorej sa rodičia chytajú slepo a dobrovoľne. Tú našu sme absolvovali, keď mali dvojičky necelé dva roky. Neviem, čo nám to napadlo, ale asi sme sa veľmi chceli ísť lyžovať.
Žiť tak niekde pod lesom, budiť sa na kikiríkanie kohúta a piecť deťom buchty. Áno, dobre sa počúvajú také pesničky, keď si do rytmu ťukáte o volant v klimatizovanom aute s take-away latéčkom v držiaku cestou z roboty na pilates.
Som nadšený záhradkár nezaťažený skúsenosťami. V živote som nič poriadne nedopestovala, ak nerátam fazuľové klíčky zo základnej školy a črepníkovú bazalku na balkóne, ktorú aj tak zalieval manžel.
Začiatkom novembra som si dala vytrhnúť zub. Osmičku, potvoru, nakrivo rástla. Dúfala som, že to nebude veľmi bolieť, pretože namiesto tabletiek od bolesti som si zobrala detské čípky proti horúčke. Veru, veľa nechýbalo.
Pobyt v nemocnici nie je nič príjemné. Dni trávené v letargickom očakávaní, mdlý spánok na vrzajúcej železnej posteli a priam bolestná túžba po návrate domov, len rýchlo zo seba vydrhnúť a zmyť ten izbový pach.
Zobudí sa dieťa v prvú septembrovú nedeľu a povzdychne si: Už len raz sa vyspím a pôjdem do škôlky. Zobudím sa ja a poviem si:
Iba naivný blázon by čakal, že si na dovolenke pri mori s malými deťmi oddýchne. Ale nie je oddych ako oddych.
Z priečky rozkladacieho rebríka som nastúpila na čerešňu. S končatinami strategicky rozloženými na rozkonárenom kmeni som zhadzovala deťom šťavnaté plody.
Skutočné jarné upratovanie začína až po Veľkej noci. Treba totiž vymyslieť, kam podieť ten zástup nemých tvárí v celofáne, čo sa znenazdajky zjavil u nás doma.
Alebo druhého dieťaťa v poradí. Prípadne aj prvého. Ktoréhokoľvek. Veď ako vieme, jeden občas vydá za troch.
Chuck Norris sa prebaľoval sám už ako týždňový novorodenec. Hneď po tom, ako mu dali pozrieť inštruktážne video. Bohužiaľ, Chuck je na svete len jeden. Aj to v USA.
Znie to ako materská dovolenka snov. Sneh vrždiaci pod nohami, zababušené deti usilovne teperiace boby a sane, po boku dovolenkujúci manžel, navôkol krajina ako zo zimnej rozprávky. Lenže, každý špás niečo stojí.
Vianočný stromček sme tento rok zdobili tesne pred Štedrou večerou. Už na Štefana bola jeho spodná tretina viditeľne chudobnejšia a na Silvestra bol spolovice zelený.
Prvý deň v škôlke je veľká rodinná udalosť. Na stole nové pyžamo a papučky, v srdci rodičov zmes obáv a vzrušenia z nového. Ako na matury. Matka, ktorá by v tento deň zaspala, snáď ani neexistuje. Vlastne počkať, existuje.