Zelený zošit

Autor: Lenka Bajzíková | 14.10.2009 o 9:21 | (upravené 5.1.2021 o 19:05) Karma článku: 6,84 | Prečítané:  1687x

      Lepšia práca, viac prachov, skvelé možnosti, frajeri, frajerky - ale predovšetkým tá práca. To je najväčšia hviezda reklamnej kampane s názvom „Join us, baby". Kampane, ktorá nepotrebuje žiadne

      Rodné mestečko som navštevovala často, v poslednom čase už pomenej. Ani tu si nejako neviem rady. Ale dnes som prišla a sedím vo svojom niekdajšom univerze, vo svojej „detskej". Vlastne, z detstva tu už ostalo len torzo, stopy z čias puberty sú badateľnejšie. Chronológia nepustí. Predmety, ktoré som tu pred pár rokmi zanechala, nepohnute sedia na svojom mieste a spomínajú na časy, keď ešte dýchali a boli bytostnou súčasťou môjho života, zrkadlom dní. Spomínam spolu s nimi a zatúžim dostať sa hlbšie, vidieť viac než len obrázky na polici a darčeky od kamarátov k sedemnástke.        S týmto želaním otváram zásuvku na pracovnom stole a prehrabávam sa v písomnostiach. Maturitné otázky, denníčky, nikdy nepoužité peračníky...už ho vidím. Opatrne, ako keby bol z pravého papyrusu, vyberám svoj zelený zošit v tvrdom obale. Môj obľúbený spoločník, bútľavá vŕba, nečistopis, čarbopis. Dali sa doň zakladať fotky, papieriky s odkazmi tajne posielanými zainteresovaným osobám počas vyučovania, obaly z obľúbených keksov. Písala dom doň to, čo mi práve ležalo na pere, a tam sa vždy niečo našlo. Otváram zošit kdesi za polovicou a listujem. Je tu zopár stránok nahusto popísaných mojím priezviskom, to som si nacvičovala dospelácky podpis. Nasleduje niečo zaujímavejšie. Môj článok do triednej kroniky opisujúci pred a pomaturitné udalosti. Text je dobrý, má švih a vtip a obsahuje zopár veľmi vydarených slovných zvratov. Písanie, to áno, to mi šlo.       O pár stránok ďalej narážam na ďalší článok. Má ironický názov „Môj úžasný prejav" a po pár riadkoch sa rozpamätávam, že tento kúsok som si pripravovala na na prijímačky na vysokú. Veľká vec. Mala som za úlohu predstaviť sa a ozrejmiť, prečo by sa práve táto škola, táto fakulta mala stať mojou alma mater. Prvá časť textu trochu posmrdkáva samochválou a nasledujú odôvodnenia, vízie o živote a budúcom zamestnaní. „...čo je podstatné, baví ma tvorivá práca, nemám rada stereotyp a nie som si istá, či by som sa niekedy vedela dlhodobejšie živiť nejakou jednotvárnou činnosťou."        Už aj tak nostalgický úsmev mi pri tejto vete posmutnel, pretože narážala na nepríjemnú pravdu o mojej súčasnosti. Za textom je zastrčený ešte jeden papier, kancelárska A4. Je to rozhodnutie dekana tej istej fakulty: „Podľa takého a takého ustanovenia vás prijímam...splnili ste podmienky..." Zrazu si spomínam, ako ma tento kus papiera zohrieval pri srdci, keď som ho ešte čerstvý a aktuálny vytiahla z obálky. A spomínam si tiež, ako pri tom zamrzli tváre mojich rodičov - životodarcov. Videla som, ako sa na seba konšpiratívne pozreli. V tom momente, tým jediným pohľadom sa rozbehla persuazívna antipropaganda, namierená proti rozhodnutiu pána dekana, ale najmä proti môjmu presvedčeniu toto rozhodnutie poslúchnuť. Nie, že by ma odhovárali od štúdia, to v žiadnom prípade, ale mali na mňa nachystané niečo lepšie: perspektívnejšiu školu, vyšší príjem, krajší život. Podľahla som. Presvedčenia niektorých osemnásťročných dievčat nie sú totiž také skalopevné, a ani tie moje neboli. Boli to také malé sadeničky s chabými korienkami, ktoré potrebovali veľa svetla a vodu, aby mohli rásť do všetkých rozmerov. Ktosi však prišiel, vytrhol, presadil ich do kvetináča a uviazal o veľkú drevenú palicu, ešte aj ohnutú. A stromčeky nenamietali, lebo si mysleli, že to tak má byť.        Vyštudovala som slušnú školu a našla som si slušné zamestnanie. Lepšie povedané, niekoľko slušných zamestnaní za sebou. Za takú relatívne krátku chvíľu možno až príliš veľa. „Fluktuant", skonštatoval by personalista. Nič z toho, čo som skúsila, mi nesadlo a myslela som si, že mám jednoducho smolu. Až kým mi tento zabudnutý, kostrbatým stredoškolským písmom načmáraný text nenaznačil niečo iné. Že možno nehľadám na tých správnych miestach, nejdem tým správnym smerom a to, pre čo každý deň vstávam z postele nie je to, čomu chcem venovať život. Krátky prejav ubezpečoval hodnotiacu komisiu na skúškach, že jeho autorka potrebuje k životu kreativitu ako chlieb a vodu, a ona? Namiesto toho sa už pár rokov kŕmi blatom a brečkou z kaluže. Komisiu presvedčila, ale samu seba nie.       Je to definitívne?       Ktovie. Zošit neodpovedá, nasledujú už len čisté stránky. Akoby stále čakali, že ich ešte niekto popíše. Možno niekto ako ja.   

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Dobré ráno

Dobré ráno: Očkovanie na Slovensku je tak trochu chaos

Prečo sme prestali očkovať Astrou a ako na tom s vakcináciou sme.


Už ste čítali?