O deformácii spôsobenej nadmerným užívaním internetu

Autor: Lenka Bajzíková | 5.11.2009 o 8:36 | Karma článku: 8,37 | Prečítané:  1924x

Príjemná júlová sobota, tesne pred polnocou. V hlavnej zasadačke krčmy v Klátovej Novej Vsi prebieha neformálne stretnutie miestnych think-tankov z dediny a blízkeho okolia. Vzadu v ľavom kúte sedí diskusný referent číslo 1 a mračí sa. Prevráti do seba pohárik bezfarebnej tekutiny, tresne ním o stôl a takto vraví svojim prisediacim: "Vy všetci ste závislí na internete!"

Diskusní referenti číslo 2 až 4 pobúrene zaprotestujú: "My?! Čo ti šibe? Prečo by sme mali byť závislí?“ "Sedíte osem hodín denne za počítačom? Sedíte. Musíte byť v kuse pripojení? Musíte. To znamená, že by ste bez internetu nemohli pracovať a tým pádom ste na ňom závislí!" víťazoslávne argumentuje číslo 1. "To nie je pravda," oponujú ostatní, "my internet síce potrebujeme, ale keby sme ho nemali, používali by sme poštu a fax, tak ako kedysi. Pripojení sme len preto, že s internetom je všetko rýchlejšie a jednoduchšie." "Aha," zarazí sa referent číslo 1 a po chvíli premýšľania uzatvára diskusiu konštatujúc: "takže vy nie ste závislí, vám ten internet v skutočnosti len zbytočne uľahčuje prácu!" Rozhovor štyroch diskutérov trval v skutočnosti cez dve hodiny, kým dospel k tomuto duchalplnému záveru. Ten mi však utkvel v pamäti a celkom dobre som sa na ňom zabávala. Až do chvíle, keď som začala pripúšťať, že zdanlivo nelogické konštatovanie o zbytočnosti uľahčovania práce internetom nemusí byť až tak ďaleko od pravdy. A nejde pritom ani tak o prácu, ale, čo je ešte horšie, o život ako taký. Spomínaný moment precitnutia nadišiel v období, keď môjho brata, príslušníka generácie Y (či už nebodaj Zet?) prijali na vysokú školu. A nie hocijakú. Škola v metropole, ešte aj zahraničnej. No nech sa páči! Babka zabalila jablkovú štrúdľu, mama kúpila kufor, sestra zarezervovala cestovný lístok z Bratislavy a hor sa do sveta. Nech žije mladícka nezávislosť a samostatnosť! Neprešiel ani deň, keď ma z divokého pracovného nasadenia vyrušil mamin telefonát. Odkladám noviny a počúvam: "Lenka, ak si na internete, pozri prosím ťa bratovi, ako mu ide MHD zo stanice na internát a zavolaj mu." Neverím vlastnému uchu, ale vybavím. Na druhý deň sa brat stratil v pražských uličkách. Príbuzní a rodinní známi, všetko, čo malo ruky a počítač, zisťovalo jeho súradnice a podľa google maps odporúčalo trasu na najbližšiu zastávku električky. V podstate sme prvý týždeň vysokoškolákovho štúdia fungovali ako také GPS na telefóne. Ale aby som nehanila len bezbrannú mládež, spomeniem aj náš niekdajší výlet na Červený kameň. Prostredníctvom vyššie zmieňovanej internetovej služby sme namiesto na hrad dorazili do rovnomennej dediny, od hradu Červený kameň vzdialenej len slabučkých 200km. Takto sme si to vtedy uľahčili. Čo z toho vyplýva? Vyplýva z toho ponaučenie, že umenie "nevieš-vygúgliš" môže byť naozaj na škodu, keď začne nahrádzať prirodzenú orientáciu v teréne alebo trebárs aj takú praobyčajnú otázku: "Viete mi prosím poradiť, ako sa dostanem tam a tam?" Obávam sa, že prežitky tohto druhu budú už čochvíľa v nenávratne. Ešte šťastie, že sa už internet dá zaviesť do mobilu. Inak by nás tie medzištátne hovory zruinovali.
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

AstraZeneca rozdelila Slovensko na dve časti

Na západe je o ňu extrémny záujem, na východe minimálny.

Dobré ráno

Dobré ráno: Aký bol náš život s Pentou

Bolo to ťažké, ale je to dobrá správa nielen pre žurnalistiku.

Dobrá práca, svadba a dieťa. Mladí to do tridsiatky nestíhajú, no nepodliehajú panike

Za mladých dospelých dnes možno považovať aj štyridsiatnikov.


Už ste čítali?