Nikde nie je lepšie ako na Podradí

Autor: Lenka Bajzíková | 23.12.2009 o 13:32 | (upravené 19.1.2010 o 9:33) Karma článku: 7,42 | Prečítané:  1705x

Na Podhradí sa otáča autobus. Muchy ani komáre sa tam neotáčajú. Až tak ďaleko nedoletia. Ani len krčma tam nie je, kde by si cucli na cestu späť. Polovica domov je prázdnych, v ostatných žije zopár starcov a nejakí chatári. A ruina. Nie je veľmi koho štípať. No čo by tam tie komáre robili?

Takto smutno a zašlo vyzerá na prvý pohľad Podhradie, ako starý vianočný obrus, ktorý ešte nevyhodili len z úcty k starým časom. Ale to len do chvíle, kým sa tam človek s niekým pustí do reči. Vtedy sa z Podhradia stane hrdá obec Podradí, ako ju pyšne nazývajú domáci - Podraďáci. Je ich stále dosť, hoci sa to nezdá. Totiž, ak sa raz niekto narodí ako Podraďák, darmo sa bude sťahovať do Velušoviec, alebo hoci do Topoľčian - ostane Podraďákom. Ako môj otec. Nikde nie je lepšie ako na Podradí, vravieva. Stačí sa prejsť po okolí, a netreba nič hovoriť. Len ho počúvať.

Prechádzame dolu dedinou a míňame dom za domom. V najlepších časoch tu bývalo aj 1500 Podraďákov. Samí Božikovci, Bajzíkovci a Štefkovičovci - odhora až dole. Aby sa jednotlivé rodiny medzi sebou rozoznali, každá mala prezývku. Tutušovci, Dulajovci, Sokolícki... Okolo nás prešla natlačená fiatka. Vodič kývne na pozdrav. Tých volali Džavorovci, hovorí otec, lebo mali šušlavé deti. "Mamá, džavri džvere, džima ide!" ozývalo sa z ich džvora. Prezývku dostali aj niektorí jednotlivci, ak si zaslúžili. Taký Lokša alebo starý Čvirik. Ich deti sa jedujú, lebo aj ich tak volajú. Doteraz.

Kráčame popod hrad. Vedie k nemu strmá cesta obsypaná skalami. "Predstav si, že ten starý Rešetka príde sem hore s táčkami, vyvalí dva - tri balvany, naloží ich a zvezie dole do dediny. Pomaly deväťdesiatročný dedo. Keby ho človek nevidel, neuverí." A chudák Humaj, minulý rok na Silvestra si vystrelil oko so šampanským. Otváral, otváral, a našiel sa až v Nitre v nemocnici. "Jožko", hovoril otcovi, "celý život pijem páleno a nakoniec ma zahluší takýto šuviks bublinkový. Bodajhopes."

Za dedinou sú lyžiarske vleky. Správcovia majú inú robotu ako starať sa o svah, a tak fungujú málokedy. Ale keď ich raz za čas spustia a Podradí sa začne plniť autami s lyžiarmi, vypne doma strýco Imrich televízor a ide na príjazdovú cestu vyberať parkovné. Desať korún. "Imro, do svatého aj s tvojím parkovným, veď to som ja!" Vybral by aj od vlastného zaťa, aj od suseda skoro dostal po papuli. Ktovie, ako by si tento rok prerátal sadzbu na eurá.

Otec z času na čas vytiahne bežky a ide si vyjazdiť dráhu. Ostatní Podraďáci naňho pozerajú z okien a čakajú, kedy sa spustí strmým briežkom. "Stará, poď sa kuknúť, henten starý somár ide zase pannúť dole hubou." Otec finále večne nezvládne a naozaj panne dole hubou. Na ohromnú radosť všetkých sledujúcich, ktorí mu od brány sem-tam aj zatlieskajú.

A tak je na Podradí stále veselo, hoci aj bez krčmy. Vždy bolo veselo. A kým bude žiť posledný Podraďák, nezájde veru staré dobré Podradí.

PC220626.JPG

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

AstraZeneca rozdelila Slovensko na dve časti

Na západe je o ňu extrémny záujem, na východe minimálny.

Dobré ráno

Dobré ráno: Aký bol náš život s Pentou

Bolo to ťažké, ale je to dobrá správa nielen pre žurnalistiku.

Dobrá práca, svadba a dieťa. Mladí to do tridsiatky nestíhajú, no nepodliehajú panike

Za mladých dospelých dnes možno považovať aj štyridsiatnikov.


Už ste čítali?