Moskovské úsmevy

Autor: Lenka Bajzíková | 18.1.2010 o 21:15 | (upravené 19.1.2010 o 11:56) Karma článku: 9,24 | Prečítané:  2893x

Často počúvam, ako sa u nás ľudia pracujúci v službách málo usmievajú. V potravinách zriedka, na pošte ešte menej a vysmiata úradníčka v sociálnej poisťovni je podobné sci-fi ako výstavba Twin city na Mlynských Nivách. Málokoho však napadne, že to možno vôbec nie je spôsobené nedostatkom úcty voči zákazníkovi, ani nízkym platom, ale že je to len taká naša nátura. Taká slovanská.

Kedy si som v učebnici ruského jazyka s názvom Raduga našla fotografiu trhoviska s predavačmi rýb a ešte jednu s mrzutými kasíršami predávajúcimi alkoholické nápoje. Podtým bolo napísané niečo v zmysle, že Russkie prosto ňe ulybajutsja a že to jednoducho nemajú povinné. A naozaj - ľudia na fotografiách sa tvárili ako...no, tvárili sa presne tak, ako predavačky v hociktorom obchode na topoľčianskej pešej zóne. Neskôr som sa o tom bola presvedčiť na vlastné oči - nie v Topoľčanoch, ale v Moskve. Plnozubatý hollywoodsky som naozaj nikde nenašla, ale v podstate som ho ani nehľadala. Ja ani neviem, čo som tam vlastne hľadala. Ale našla som toho veľa: v miestach, v ľuďoch, aj v ich neviditeľných úsmevoch.

Raz som si tak sedela s kakaovou brazílskou dievčinou v sandunách na múriku, čakajúc, kým budeme môcť vbehnúť do sauny a potom do suda s ľadovou vodou. Hrdo mi ukazovala svoje brezové prútiky, ktorými sa bolo treba vyšibať, aby bola procedúra kompletná. Aj to skúšala, trošičku sa poometala, ale miestnym ženštinám sa to nepáčilo, pretože tak sa to nerobí. Tvarmi a oblinami pripomínali matriošky a aj sa tak tvárili.

"Jesli chotite, ja vam pokažu, kak nado!" ponúkli sa.

Schytili brezové prútiky a dievčina dostala výprask ako na Veľkú noc vo Východnej.

"Vot táák, porjádno!"

Potom si prisadla ku mne, už skôr paradajková ako kakaová, a smutne mi ponúkala okmásané prútiky.

"Nechceš? Dám ti ich zadarmo..."

Ale ja som nechcela, pretože pred matrioškami mám rešpekt.

Potom som šla na poštu, kúpiť si známku na zabudnutú pohľadnicu. Pri prvom okienku mi povedali, že som vystála zlý rad, že známky predávajú vedľa. Tak som vystála druhý rad a keď som pristúpila k okienku, hlasno sa zabuchlo a služaščaja mi otrčila biley lístok - vraj, pereryv. Vzdychla som si. Všimla si ma pani, ktorá tiež stála v rade, podľa účesu typujem, že sa volala Oxana.

"Čo ste chceli kúpiť?" spýtala sa.

"Veď to, že len známku."

"Što?!" rozohnila sa Oxana. "To tu tejto dévuške nemôže nikto predať jednu durackuju známku?" zahulákala na celú poštu. A už som kupovala. Oxana mala rešpekt.

Nebojíš sa tam ísť? Pýtali sa ma známi, keď som odchádzala. Ale ja som sa málokde cítila tak bezpečne ako v Moskve. Pretože aj policajti mali rešpekt. Alebo takí tí strážnici, čo všade stáli a všetko strážili. "Ženština! Ten trávnik je zatvorený." Zabalansovala som a nohu som vrátila späť na chodník. Veď charašo, charašo... Už som si zvykla.

Cestou domov som mala spolucestujúcu Valeriju. Na prestupnom letisku v Nemecku sme si dali kávu a Valerija si zapálila cigaretu. Ja nefajčím, ale zapálila som si tiež, lebo veď čo. Nemali sme si kam sadnúť, tak sme len tak kdesi stáli. Bola som z toho nesvoja a stále som sa obzerala, kto čo urobí, ale nikto nič. "To je hneď cítiť, že človek nie je v Moskve, však? Nikto ťa odnikiaľ nevyháňa, nikto sa o teba nestará." povedala mi.

A mala pravdu. Nikto nevyháňal, nikto sa nestaral, nikto sa nič neopýtal. Až mi to prišlo ľúto. Možno keby sa radšej neusmievali...   

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

AstraZeneca rozdelila Slovensko na dve časti

Na západe je o ňu extrémny záujem, na východe minimálny.

Dobré ráno

Dobré ráno: Aký bol náš život s Pentou

Bolo to ťažké, ale je to dobrá správa nielen pre žurnalistiku.

Dobrá práca, svadba a dieťa. Mladí to do tridsiatky nestíhajú, no nepodliehajú panike

Za mladých dospelých dnes možno považovať aj štyridsiatnikov.


Už ste čítali?