Kofeín

Autor: Lenka Bajzíková | 30.3.2010 o 8:52 | (upravené 9.2.2021 o 9:11) Karma článku: 9,96 | Prečítané:  1842x

Už niekoľko rokov ma trápi môj nedoriešený vzťah, ktorý prechovávam ku káve. Nie, že by mi nedal spávať, a vôbec, nie je to o kofeíne.

Igor Timko by to vedel vyjadriť lepšie ako ja. Povedal by napríklad, že: Tam hlboko v duši, kávomat ma krúši.

Na začiatku sa vyznačoval (ten vzťah) úplnou ľahostajnosťou, respektíve neexistoval. Ráno som si mohla vybrať, čo som len chcela: Čaj, kakao, nič, alebo hocičo. Volalo sa to sloboda voľby a trvalo to asi do dvadsiateho roku môjho života. Potom sa v ňom (v tom živote) objavila kaviareň a objavila sa tam z určitého dôvodu. Myslím si, že chodením na kávu sa u človeka začína úplne nová etapa života. Obdobie, kedy už nejde len tak "niekam von" alebo "ku kamošovi". Už ide na kávu. Je to ako zahodiť tamagoči a kúpiť si psa, alebo naopak, nie som si istá. Igor Timko by presne vedel povedať, čím to je, čím to len je.

Keď človek začne chodiť na kávu, už je dospelý. Je úplne jedno, či na tej káve pije čaj, alebo stiahne dve fľaše veltlínskeho. Stavím sa, že aj tí, čo kávu nikdy nepili, chodia na kávu. Káva je totiž zhmotnením niečoho príjemného a hrejivého. Lenže pravda je aj to, že zvyšuje tlak, dehydruje, žltnú z nej zuby a kofeín je návykový. A tam je zakopaný aj ten tamagoči. Ja som sa svojho času rozhodla, že budem kávu piť len "na káve". V kaviarni, kde mali na to príslušenstvo a kde to naozaj za tie žlté zuby stálo. Dávala som si kapučíno s bohatou penou a štedrou posýpkou. Nie každé ráno a už vôbec nie denne. Nikdy by som sa neznížila k nejakej domácej brečke typu nasyp a zalej. Na dobrú kávu musela byť dobrá mašina. Tak to bolo a malo to tak ostať.

Lenže potom som začala chodiť do práce. Keď človek začne chodiť do práce, všetko sa zmení. Nie každé ráno sa mu podarí bodro vyskočiť s veselou tvárou v ústrety svetlým zajtrajškom. A niekedy ešte aj prší. V taký čas dobre padne trochu si v dlani pootáčať horúcu šálku. Ovoniavať. Chlípať. Najskôr som si dávala každý pondelok. Neskôr v pondelok a v stredu - krízové dni. A potom som to už do seba šľahala každý boží deň. Káva bola síce z mašiny, ale nie z ozajstnej. V suteréne sme mali automat, a tak som si dávala takú. Bola som kofeínový gembler. Tá káva mi vôbec nechutila, a predsa som tam bez rozmyslu triafala svoje ťažko zarobené drobné.

Neskôr, keď sme už v suteréne automat nemali, som si (bože odpusť) kupovala také tie malé vrecúška. Dva v jednom. Hyzdila som svoju šálku nepravými sáčkovými polotovarmi a prznila som vznešenú kávovú kultúru, ktorú som dovtedy tak úzkostlivo pestovala. Celú dózu som si nikdy nekúpila, pretože som si nahovárala, že s tým prestanem. Zavše sa mi to aj podarilo, ale potom som do toho znova spadla ešte hlbšie. Niekedy som sa pristihla, ako si, zúfalá a bez východiska, potajomky sypem do šálky z kolegovej dózy. Bolo mi zo seba zle. Iba nedávno, čo by kalendárom otočil, som konečne akceptovala svoju slabosť a urobila som to. Kúpila som si dózu instantnej krémovej kávy. Zmierila som sa s myšlienkou, že sa zo mňa stal bežný konzument, ktorý si ráno bez výčitiek zalieva kávu z vlastnej plechovice. Zmierila, ale nie úplne. Včera sa moja dóza minula a ja som sa rozhodla, že si ďalšiu nekúpim, že ešte naposledy zabojujem. Je utorok ráno. Z kuchyne počujem šumenie rýchlovarnej konvice a zatínam zuby. Ahoj, volám sa Lenka a nie som závislá na káve.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

AstraZeneca rozdelila Slovensko na dve časti

Na západe je o ňu extrémny záujem, na východe minimálny.

Dobré ráno

Dobré ráno: Aký bol náš život s Pentou

Bolo to ťažké, ale je to dobrá správa nielen pre žurnalistiku.

Dobrá práca, svadba a dieťa. Mladí to do tridsiatky nestíhajú, no nepodliehajú panike

Za mladých dospelých dnes možno považovať aj štyridsiatnikov.


Už ste čítali?