Ako ma moja stará po kopcoch vláčila

Autor: Lenka Bajzíková | 13.5.2010 o 9:39 | (upravené 13.5.2010 o 11:53) Karma článku: 8,83 | Prečítané:  1930x

Nie som už najmladší. S mojou starou som si za tie roky čo-to odkrútil, a nebolo toho málo. Nelákajú ma už žiadne siahodlhé trasy ani ťažké terény. Hlavne po tom minuloročnom štvordňovom záťahu v Rakúsku. Ktovieaký náročný síce nebol, ale aj tak som cestou skoro obe duše vypľul. Myslel som si, že teraz mi už dajú svätý pokoj. Že si budem len hovieť vo svojej pivničke, obklopený fľaškami archívneho maziva, až kým nereinkarnujem. Lenže to by nebola moja stará, aby zase niečo nevyhútala.

Akurát som si chcel v nedeľu pred obedom trochu zdriemnuť, keď sa zrazu otvorili dvere a oslepilo ma denné svetlo. A vraj, ideme het. Pýtal som sa, či to musí byť práve dnes, lenže stará so mnou v týchto veciach príliš nediskutuje. Voľky-nevoľky, po pár mesiacoch som teda opäť raz vyliezol na svetlo božie. Ešte som však ani pedále poriadne nepovystieral, ani mladé pipky nestihol poobkukávať, a už ma stará súka rovno do električky.

 P5090756.JPG

To ma vytočilo. „Tak chcela si sa bicyklovať, alebo vyvážať v tejto starej upišťanej haraburde!?" hovorím jej. Aj som sa zľakol, či ma náhodou nevezie na šrotovisko. Na to som hádam ešte predsa len primladý. Našťastie sme na konečnej vystúpili a pokračovali po svojich. Zavelila, že do Limbachu. Prečo nie, vravím si. Cesta síce na môj vkus trochu premotorizovaná, ale zato pekná a, čo je hlavné, po rovinke.

V Limbachu nebolo nič, len veľké vily, zlé psy a za dedinou podozrivý les. Chcel som sa už otočiť naspäť, reku, na prvý deň by hádam aj stačilo. Lenže potom stará kdesi na strome vyňuchala turistickú značku. V tej chvíli mi bolo jasné, že mám po vtákoch. Moja stará je totiž blázon na značky. Ide po nich ako sliepka po zrne. Môžete trikrát hádať, kam tá značka viedla. Presne tak, do lesa. A poďho rovno po tom najstrmšom svahu.

Hnala ma po tých kopčiskách ako zdutú kozu, len som tak reťazou odŕhal. Ani asfaltka nestála za veľa, kde-tu som aj blato rozfŕkal. A že som si riadne zabrýzgal plášť, o tom snáď nemusím nikoho presviedčať.

 P5090737.JPG

Keď sme konečne prešli na druhú stranu lesa, mal som celého výletu akurát tak po radidlá. Už som sa tešil ako malá trojkolka, ako si doma konečne zložím kostru a chlipnem si maziva. Čo však čert nechcel, stará zbadala smerovník na akýsi Dračí hrádok či čo. A už ma začala prehovárať. „Vykašlime sa na hrádok", vravím jej, „pozri, tuná máme peknú asfaltku, kde sa tam chceš do húštiny terigať?" Všetko márne. Nakoniec som, starý somár, privolil.

 P5090728.JPG

Cestou hore som skoro umrel. Samá priekopa, samé poleno.

 P5090735.JPG

Mal som síce výhľad, hoci, keď mám pravdu povedať, videl som aj krajšie.

 P5090732.JPG

No prosím. A kvôli tejto hromade šutrov som sa tralalákal až hore. A vraj hrádok! Ešte aj v Oponiciach majú väčší.     

Po odbočke na Dračí hrádok som už nekompromisne zamieril rovno domov. Mlel som z posledného, kolesá sa mi krútili už len zo zotrvačnosti. Z vyčerpania som sa dostal do akéhosi podivného delíria. Pochytila ma eufória. Ani neviem, čím to bolo, ale zrazu som bol šťastný. Popri ceste rástli púpavy, slnko sa pomaly plížilo k obzoru, asfalt bol hladký ako sklo. A ja som sa len tešil a tešil...

P5090747.JPG

Ambróz

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

AstraZeneca rozdelila Slovensko na dve časti

Na západe je o ňu extrémny záujem, na východe minimálny.

Dobré ráno

Dobré ráno: Aký bol náš život s Pentou

Bolo to ťažké, ale je to dobrá správa nielen pre žurnalistiku.

Dobrá práca, svadba a dieťa. Mladí to do tridsiatky nestíhajú, no nepodliehajú panike

Za mladých dospelých dnes možno považovať aj štyridsiatnikov.


Už ste čítali?