Svadba alebo mariáš

Autor: Lenka Bajzíková | 27.11.2010 o 19:27 | (upravené 5.1.2021 o 19:13) Karma článku: 7,56 | Prečítané:  2088x

Čas múdrych koncoročných bilancií ešte neprišiel, ale aj tak si bez výčitiek dovolím vyhlásiť tento rok za najmariášovejší, aký kedy bol. A nielen preto, že sa môj otec už po ôsmykrát umiestnil v prvej trojke mariášového

Pravidlám mariášu som nikdy neporozumela a ani som sa o to nesnažila. Mala som priveľký rešpekt. Vždy som iba úkosom sledovala, ako otec s dedkom a ujom Danom zamračene hľadeli do svojích kariet pri sliepňajúcej žiarovke a fľaši slivovici. Sem-tam niekto z nich zamrmlal čosi ako „farba", alebo „dobre". Plieskali kartami o stôl ako zhypnotizovaní a posúvali si medzi sebou haliere, ktoré babka uskladňovala špeciálne pre túto príležitosť v červenej plastovej krabičke od krému. Mariáš bol čosi príliš dospelé a chlapské, nad moje chápanie.

Keď dedko zomrel, otec s ujom už nikdy nenašli takého dobrého parťáka na mariáš. Seansy v trojici skončili. Otec si našiel útechu aspoň v mariášových turnajoch, na ktoré pozýva niektorých Podraďákov a kamarátov, ktorí na to majú. Týždeň vopred si nechá vytlačiť špeciálnu excelovskú tabuľku na zapisovanie bodov a umiestnenia. Tabuľka dodáva celému turnaju oveľa vyššiu prestíž a vážnosť. Z Fera je zdrazu František, z Jožov sa stanú dôstojnejší  Jozefovia. Dokonca aj starému Sóskovi prídu raz za rok kamaráti na celé meno a priezvisko  - práve počas turnaja.

Mariášový turnaj je takmer taká významná udalosť ako svadba. Tiež začína prípravami a nervozitou a končieva nadránom  - všelijako. Svadba je však výsledkom celkom iných pohnútok než turnaj v kartách. Veľa mojich známych sa tento rok vzalo z rôznych dôvodov: bezhraničná láska až po hrob, končiace víza, blížiaci sa pôrod a podobne. Veď ani ja som sa nevydala len tak. Jedným z mojich hlavných dôvodov bolo oslovenie - chcela som sa stať plnohodnotnou pani.  „Haló, slečna," ma už dlhšie hnevalo. V tom oslovení  je totiž malá, ale nepríjemná dávka irónie, najmä ak vyjde z úst pracovníčky za poštovou priehradkou alebo predavačky obuvi. Takýmto tetám som vždy mala chuť niečo odfrknúť, napríklad: „Žiadna slečna, pani." Tak som si to predstavovala.

Lenže po svadbe sa žiadaný efekt nedostavil. Nikto ma neprestal oslovovať tak, ako sa mu práve zachcelo. Ale ani ja som dosiaľ nikoho so zadosťučinením nenapomenula, ak ma nazval slečnou. Keď mám na to príležitosť a teraz už aj pádny argument, príde mi to zrazu hlúpe. Také detinské, ako keby ma niekto nazval druháčkou, hoci by som bola tretiačka. Kašľať na to.

A tak žijem ďalej a zvedavo čakám na moment, kedy nastane môj prirodzený prerod zo slečny na pani. Možno to príde s dieťaťom, možno s hlbšími vráskami  - a možno až vtedy, keď sa raz naučím hrať ten mariáš.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

AstraZeneca rozdelila Slovensko na dve časti

Na západe je o ňu extrémny záujem, na východe minimálny.

Dobré ráno

Dobré ráno: Aký bol náš život s Pentou

Bolo to ťažké, ale je to dobrá správa nielen pre žurnalistiku.

Dobrá práca, svadba a dieťa. Mladí to do tridsiatky nestíhajú, no nepodliehajú panike

Za mladých dospelých dnes možno považovať aj štyridsiatnikov.


Už ste čítali?