A predsa je tam. V celej svojej mnohotvárnej homogénnosti, bezradnosti a absurdite. Krajina na večnej ceste k dokonalosti, ktorá sa nakoniec zdokonalila natoľko, že prestala existovať. Neviem, či mám vôbec právo písať tieto slová. Keď sovietske impérium zaniklo, nemala som ani desať. Lenže Ryszard Kapuściński je (bol) prekliato dobrý reportér. Teraz mám pocit, že som sa práve vrátila z Vladivostoku, z dobrodružnej, trpkej a nezabudnuteľnej cesty časopriestorovou magistrálou.
Z ropou rozpáleného Baku šesťdesiatych rokov, kde bylinkárky na ulici liečia ľudí ovoniavaním kvetov. Zo zabudnutého stredu Ázie, kde sa svet nikdy nezmení natoľko, aby si Uzbek nemohol posedieť v čajchane pri čaji v pracovnom čase. Ale aj zo zúfalej sibírskej Vorkuty, kde sa počas polárnej noci orientuje pomocou Braillovho písma z uváľaného snehu. Z neuveriteľnej výpravy do Náhorného Karabachu, nádhernej a uzamknutej krajiny všetkých a nikoho, ako aj z rovnako nedostupných, ak nie ešte nedostupnejších útrob moskovského Kremľa, odkiaľ sa neduhy nezvratne šíria po tele Impéria ako metastázy. Pretože nie viera vo svetlé zajtrajšky, ale nenávisť a strach dokázali udržať Sovietsky zväz pokope takmer sedemdesiat rokov. Predtým, než sa opasok z ostnatého drôtu, dlhšieho než rovník, definitívne pretrhol a von sa vyvalili svetlé sovietske vnútornosti.
Na hodinách dejepisu sa u nás ešte veľa rokov po páde ZSSR používali staré učebnice, v ktorých boli pasáže o hrdinstvách komunizmu prečiarknuté ceruzkou. Tento odstavec sa nemusíte učiť, vyhlásil učiteľ, a my sme vďačne poslúchli. V týchto knihách sa nepísalo o tom, čo za hladomor to plienil Ukrajinu v medzivojnovom období. Nikto nám nikdy nerozprával, ako vyzeral gulag na Kolyme. Alebo zemepis: Tuná tento stredne veľký modrý fľak na mape sveta, to je Aralské jazero. Ale žiaľ, milí žiaci, už nie je také veľké, lebo vysychá. Nuž dobre, tak teda vysychá. Nepýtali sme sa, prečo je to tak, podobne ako sa nepýta povestný homo sovieticus - iba s tým rozdielom, že náš nezáujem nepramenil zo strachu. Priemerný tínedžer má iné starosti, než hútať nad Aralom.
Nečítajte tú knihu, povedal mi dobrý sused, keď videl v mojich rukách Impérium. Netreba v sebe živiť nenávisť, lebo v živote má miesto len odpustenie, vravel. Táto kniha však nie je dielom nenávisti (hoci ju napísal Poliak z Poľska, ktoré je dnes už Bieloruskom), ale skôr kľúčom k pochopeniu vo svete, kde homo sovieticus stále žije - len so smartfónom v ruke namiesto červenej zástavy. Vďaka za ňu.
