Príručka dojčiacej bežkyne

Autor: Lenka Bajzíková | 23.10.2016 o 9:05 | (upravené 25.10.2016 o 10:15) Karma článku: 11,89 | Prečítané:  3467x

Je behanie okolo detí dostatočným tréningom na organizované bežecké podujatia a preteky? Neviem, ale utekám zistiť.

V našej obci je úradná tabuľa. Býva takmer prázdna, odvoz odpadu, oprava potrubia. Zriedka pribudne niečo zaujímavé. Ale koncom leta, práve si tak zvesela štrádujem okolo s deťmi, sa na tabuli zjavila pozvánka. Zabrzdím kočiar, stopnem syna na bicykli, pritiahnem si psa na vodítku, okríknem mačku a čítam: V meste bude o mesiac nočný beh. Ale hybaj.

Nočný mestský beh som absolvovala len raz, pred štyrmi rokmi v Bratislave s manželom. Bol to skvelý zážitok a odvtedy som sa každý rok chystala znova. Lenže vždy mi do toho čosi skočilo. Tehotenstvo, šestonedelie, dvojičky a iné. Teraz by to možno aj šlo. Je to síce dobrých pár mesiacov, čo som si bola naposledy zabehať, ale času mám dosť. Voľačo potrénujem a tých sedem kilometrov s prehľadom zabehnem. V slabej chvíľke som sa prihlásila. Asi som rátala s tým, že voľný čas na tréning mi spadne z digestora, alebo sa zjaví v spálni ako omietkový démon.

Naplánovať si večerný beh, ak máte tri deti a dojčíte, je pomerne komplikovaná logistická záležitosť. Môj starší syn strávil popoludnie so starými rodičmi a dohodli sme sa, že ma večer prídu všetci povzbudzovať. Pôvodne mal so mnou bežať aj manžel, ale náhle ochorel. Aj tak dobre, aspoň mal kto ostať doma s dvojičkami.

Kým si registrovaní bežci doma naťahovali štucne, ja som ešte naháňala deti po dvore a čakala, kým manžel skončí v práci. Keď si ostatní u organizátorov vyzdvihovali poradové číslo, prebaľovala som pokakané dieťa a zatiaľ sa na sporáku ohrievalo mlieko. A keď si bežci dávali na rozcvičku spoločné kolo po námestí, ja som práve vylievala prihorené mlieko a chystala sa načapovať ďalšie. Narýchlo som na seba navliekla veci, zobrala kočík (to pre staršieho syna, ak by ho zmohla fanúšikovská únava) a na miesto som dorazila tesne pred začiatkom. Bola som jediný bežec, ktorý čakal na štarte s prázdnym detským kočíkom a zavadzal ostatným v preťahovaní stehenného svalstva. Rodinných príslušníkov nikde. Keď to už-už vyzeralo, že pobežím s kočiarom v popredí, objavili sa a popriali mi veľa šťastia. Škoda, mohla som vyhrať o kočiar. Takto som sa musela spoľahnúť na prsia.

Pravidlo 1: Milá dojčiaca bežkyňa, nie si jediná na svete, kto dokáže prebaliť tvoje dieťa, aj keď si presvedčená o opaku. Deleguj kompetencie menej kompetentným a radšej si skontroluj, čo máš nahraté v mp3 prehrávači. Aby si potom na štarte nezistila, že tam máš lepáky zo sedemdesiatych rokov, ktoré si počúvala počas tehotenskej nespavosti. A nehádž na seba, čo ti príde pod ruku. Lebo v tých členkových ponožkách síce budeš cica, ale otlak sa ti zahojí až o mesiac.

Podcenila som reflexné prvky. So svojou trápnučkou páskou na ramene som medzi ostatnými bežcami vyzerala ako chudobný príbuzný. Podaktorým svietili a blikotali päty, čelá, temená aj mobilné zariadenia pripnuté na ramenách, ktoré im každých desať metrov hlásili rýchlosť, pulz, sklon vozovky, teplotu vzduchu, asfaltu aj konečníka. Smolu mali len tí, ktorým appka počas behu nahlásila plný močový mechúr. Je ťažké nenápadne sa odkradnúť do kríčkov, keď svietite ako Southfork. V ľahko škodoradostnom rozpoložení mi na piatom kilometri vyliezlo ňadro z podprsenky.

Pravidlo 2: Pred behom si kúp novú podprsenku. Nezabúdaj, že si dojčiaca bežkyňa a všetky kusy v skrini máš povoľné. Ako by povedala stará mama, loose fit. Bez podprsenky ale tiež neutekaj, lebo pozrážaš ostatných bežcov. Jedine, ak by to bolo v pláne. A predovšetkým - nebuď škodoradostná.

Keď som dorazila do cieľa, moje dieťa spalo v kočíku, ktorý mu bol primalý, dvojčatá pokojne odfukovali s tatom doma. Bola som vyluftovaná, spokojná a motivovaná, a tak som sa prihlásila na ďalší nočný beh. Konal sa o týždeň neskôr v Bratislave. Darmo, voľný čas si mama na materskej musí organizovať, inak žiaden nebude. Aj keď to znamená vliecť so sebou celú rodinu stopäťdesiat kilometrov tam aj späť len preto, aby si chvíľku pobehala po meste.

Bratislavský beh som si užila. Otlak prelepený, dobré spodné prádlo a k tomu všetkému festival svetla, pod ktorým človek občas zabúda bežať. A ten pocit, keď do cieľa dobiehajú bežci ešte dlhé minúty po vás. S najstarším synom som prespala u krstnej mamy, ostatní sa po behu vrátili domov. Bola to moja prvá noc od narodenia dvojičiek, ktorú som trávila bez nich. To má človek pred večierkou takmer trému. Tak sa teší, ako si fajn pospí.

Spánok bol mizerný. Aby som to vysvetlila na rovinu polopate, plničky mlieka nestihli zaregistrovať odhlášky nočných odberateľov, a tak len plnili a plnili, až som si nadránom musela ľahnúť na chrbát. Pred vstávaním som štuchla do svohjo čerstvého predškoláka, či by si nezaspomínal na staré časy. Tváril sa, že nevie, o čom hovorím.

Pravidlo 3: Ak sa kvôli behu oslobodíš do nočného dojčenia, nezabudni si okrem empétrojky a mobilu pribaliť aj odsávačku. Alebo si na Dvojke napozeraj archívne dokumenty z prostredia JRD, keď sa ešte táto robota robila poctivo ručne. Aby si sa potom netrápila nad umývadlom.

Popoludňajšia cesta vlakom na druhý deň z Bratislavy domov bola najdlhšia na svete. Cítila som sa ako tri dni po pôrode. Bola som presvedčená, že mlieko nadobudlo pevné skupenstvo a len vďaka tomu mi nevytrysklo z uší. Už-už som chcela ísť hľadať jedálenský vozeň. Že sa pooblievam bielym vínom a zahrám to na nehodu. Keď som po príchode domov zbadala svoje dvojčatá-dojčatá, spadli mi dva balvany z oblasti srdca.

Aby som nevyšla z cviku, na druhý deň som sa prihlásila na nočný beh do Nitry, ktorý sa konal nasledujúci víkend. Mala som ho zabehnúť s kamarátom. Žiaľ, náhle ochorel.

Pravidlo 4: Pokiaľ plánuješ absolvovať beh spoločne s niekým iným, táto osoba takmer stopercentne náhle ochorie, zvlášť ak je mužského pohlavia. Zvykni si. Spoľahnúť sa môžeš len na svojich fanúšikov, netrpezlivo podupkávajúcich za páskou pred cieľom. Tí ti nikdy nikam neujdú.

Nitrianska trasa mala kopcovitejší terén, čo ma zastihlo nepripravenú. Keď som sa kdesi v blízkosti hradu obzrela, nebežal za mnou vôbec nikto. Pridala som teda do kroku a povedala som si, že by nezaškodilo nájsť si medzi bežcami sparing partnera. Bežci, započúvaní do hudby a aplikácií, medzi sebou komunikujú sporo. Zvlášť ak sa nepoznajú. Dorozumievajú sa však rečou tela. Priblížila som sa k jednému potenciálnemu spolubežcovi a takto nemo, bežeckou rečou mu vravím: Čau kamoš, nepobežíme bok po boku? Bude sranda. Jeho reč tela zareagovala okamžite a hystericky: No dofrasa, obieha ma ženská! Potom som už zazrela len vzďaľujúce sa odrazky na ramenách.

Pravidlo 5: Na podobné sparing partnerstvá voľ ženu. Kým muži prišli na preteky zvíťaziť, žene občas postačí nedobehnúť na poslednom mieste.

 V Nitre som prvýkrát začula, ako ma moje dieťa za páskou povzbudzuje. No poď, mama, poď. Ako keď hádžete pipke zrno. Tak ma to dojalo a nabudilo, že pár sekúnd na to som už trielila cieľovou rovinkou. Pozrela som na časomieru a nechcela veriť vlastným očiam. Pánabeka, veď to je rekord! Budú ma dávať na TV Zobor a o štyri roky sa budem kvalifikovať na olympiádu! V skutočnosti som si pomýlila trate a bežala som namiesto desiatich kilometrov len polovičnú trasu, na ktorú sa štartovalo o päť minút neskôr. Čas bol mizerný, a to som mala náskok. Bola som zo seba sklamaná a tak som sa nasledujúci týždeň prihlásila na nočný beh do Piešťan. 

Ozaj, prečo sa vlastne vláčim po večerných behoch, keď som vtedy najviac unavená, ťažšie sa organizuje babysitting, a vôbec, viac by sa mi patrilo ukladať deti na spánok? Nikto nevie.

Deň pred podujatím v Piešťanoch sa situácia doma začala komplikovať. Náš najstarší synak chytil v škôlke brušnú virózu. Prišlo mu zle a občas zvracal. Rozhodla som sa, že nikam nejdem. Ale čo by si nešla, pokojne choď, povzbudivo ma nabádal do telefónu manžel, keď som dve hodiny pred štartom nakladala do košíka banány a sucháre. Aj tak to už nestihnem, presviedčam jeho aj samu seba. Stihneš, namietol bodro. Neboj, krpcov vezmeme so sebou a babka to s maródom tých pár hodín zvládne. Poď, bude to fajn, dodal veselo. Tak som šla. 

Rýchlo som zbalila veci (už mám cvik) a vzali sme dieťa. Až keď som si zložila z očí ponáhľacie klapky a všimla si, ako sa tata nonšalantne s plechovkou v ruke usádza na mieste spolujazdca, pochopila som tajomstvo jeho bezstarostného rozpoloženia. Môj muž má trochu strúhnuté.

Cesty späť už nebolo. Pol hodinu pred štartom som prechádzala piešťanským mostom a o trištvrte som už prestierala modlitebný koberček pred organizátormi, ktorí mi odmietli odovzdať štartovacie číslo, pretože prezentácia skončila takmer pred hodinou. 

Pravidlo 6: Dojčiacej bežkyni sa často stáva, že sa na prezentáciu dostaví po funuse. V takých chvíľach sa oplatí poobťažovať organizačný tím srdcervúcimi historkami o tom, ako si kvôli behu zanechala doma hladné krky, choré deti, umierajúceho psa, kotnú mačku, plačúceho manžela. Syn nemal na narodky tortu, len aby z rodičáku vydalo na štartovné. Nakoniec to číslo dostaneš. Aj ja som dostala, akurát zicherky na pripnutie sa mi už neušli, a ako som neskôr zistila, ani účastnícka medaila.

Bol to môj najstresujúcejší beh. Tri minúty pred štartom som sa ešte hrabala v taške a hľadala zicherky z predchádzajúceho preteku. Hrozilo, že budem bežať s číslom zapásaným do gatí. Boli tam. Dve minúty pred štartom som pomáhala mužovi, ktorého eufória medzičasom mierne povädla a preklopila sa do začínajúcej únavy, navliekať syna do kombinézy, lebo sa schladilo. Účastníkov bolo len stopäťdesiat, pričom polovica z nich bežala kratšiu päťkilometrovú trasu. A nedobehnúť posledná spomedzi sedemdesiatky bežcov, to chce guráž.

Prvé kolo sa mi páčilo. V meste sa konal festival Biela noc, všade ľudia, show, svetelné projekcie. Keď som bežala druhé koho, ulice boli o poznanie tmavšie a tichšie. V istej chvíli som zistila, že nevidím nikoho bežať nielen za sebou, ale ani pred sebou. Predstavila som si, ako pri cieli netrpezlivo prešľapuje organizačný tím, v počítačoch bliká moje meno ako jediné, na ktoré sa ešte čaká. Hŕstka vytrvalých divákov podchvíľou nervózne pozerá na hodinky. Víťaza pretekov už omrzelo čakanie na vyhlásenie výsledkov a práve v krčme dopíja štvrté pivo. A čo ak sa môjmu úbohému chorému škôlkarovi doma prihoršilo?

Zabehla som svoj najlepší čas. Strach a stres spravili svoje. Bola som o desať minút lepšia než v Bratislave, a to sa mi dvakrát zo škodoradosti rozviazala šnúrka a raz som ostala stáť, pretože som nevedela, kadiaľ bežať ďalej. A dokonca som ani nedobehla posledná.

Na druhý deň podľa príkladu nášho škôlkara už zvracala celá rodina. Teda, všetci okrem otecka. Ja, dojčiaca bežkyňa, som sa stala dovolenkyneschopnou, a jemu nebolo nič. Čo nezdolala moja bežecká imunita, vypálil alkohol. Našťastie.  

Pravidlo 7: Nejeduj sa na partnera, ak má sem-tam trochu strúhnuté. Pár poldeci so susedom môže niekedy zachrániť situáciu.

A ešte niečo na záver, drahá bežkyňa, dojčiaca alebo nedojčiaca: Správaj sa k sebe zodpovedne. Na preteky vždy trénuj a nepodceňuj rozcvičku. Lebo ti odídu kolená. A to je stokrát horšie, než keď ti odíde mlieko.

Behu zdar, a dojčeniu tiež.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Kotlebova dymová clona zakrýva väčší útok

Kým sa sústredíme na kreslo Mariana Kotlebu a okrajovo Milana Uhríka v Nitre, ĽSNS sa chystá zabrať stovky miest naprieč všetkými župami.

DOMOV

Café Európa: Budú Slováci môcť pracovať v zahraničí?

Sledujte naživo diskusiu o budúcnosť práce v Európe.


Už ste čítali?