Zima ako z knižky

Autor: Lenka Bajzíková | 5.1.2017 o 7:35 | Karma článku: 11,37 | Prečítané:  2577x

Vianočný stromček sme tento rok zdobili tesne pred Štedrou večerou. Už na Štefana bola jeho spodná tretina viditeľne chudobnejšia a na Silvestra bol spolovice zelený.

Na Nový rok sme chudáčiska radšej obrali a šupli späť do igelitu, aby niečo ostalo aj na ďalší rok. Takto skoro sme stromček ešte nikdy nerušili. Vždy vydržal aspoň do Troch kráľov, občas dokonca svietil ešte na Hromnice. Teraz je jediným znakom práve odchodivších Vianoc zahataný, fatálne neupratateľný priestor na hranie, okolo ktorého chodím po špičkách, aby si ma nevšimla niektorá elektronická hračka.

A to som žiadne nové hračky nekupovala. Pravdu povediac, nekupovala som skoro nič. Nekonal sa ani krátky zdvorilostný vianočný nákup, na ktorý som si ukradla čas minulý rok. Lebo viete, dve bábätká spiace v kočíku vám na dve hodinky postráži hocikto. Ale na dvoch jedenapolročných kamikadze bez štipky sebazáchovy, vyznávajúcich filozofiu deštruizmu zrna takého hrubého, že by o ňom predseda parlamentu mohol vydať dve audioknihy, si len tak niekto netrúfne. A k tomu, samozrejme, ich duchovný guru, trojročný brat.

Aby som to skrátila, deti od nás tieto Vianoce dostali sadu bateriek z pumpy. Nakŕmili sme nimi spievajúci vláčik, motorovú myš a zopár ďalších nešťastníkov, ktorí už niekoľko mesiacov mĺkvo odpočívali zabudnutí v kúte. Neviete si predstaviť tú radosť, keď sa znova rozospievali a rozutekali po podlahe. Čo tam po nových hračkách.

K tomu pribudol bubon od babky. Elektronický, ako inak. Máme už niekoľko gitár, klávesy aj xylofón, a tak sa začínam vážne zaoberať myšlienkou, že založíme tú chlapčenskú kapelu. Teraz, keď sa znova zvýšili kvóty v rádiách na slovenskú hudbu, máme jedinečnú šancu preraziť. Veď taký Slovenský národný rozhlas - pardon, predbieham - RTVS už zo zúfalstva zahrá naozaj hocičo. Náš elektrobubon pritom rozhodne strčí do vrecka aj Martina Jakubca. Očakávam, že raz budú stanovené kvóty aj na nákup slovenských kníh. Možno potom dáku napíšem.

Môj brat venoval svojim synovcom knižky. Obe sú skvelé, len im ich nemôžem dať do rúk. Bola by ich škoda. Na hodiny vlastivedy odkladám Mapy od Aleksandy a Daniela Mizielińských, a na prírodovedu Všeobecný zvieratník doktora Revilloda. Teda, ak ich dovtedy nezoderiem. Najmä listovanie v almanachu svetovej fauny je pre mňa nesmierne obohacujúce. Nestačím sa čudovať, o koľkých stvoreniach z ríše zvierat som doteraz nemala tušenia. Tento skvostný vreckový zvieratník totiž predstavuje nielen notoricky známe druhy ako slona, blchu či ťavu, ale aj ich predchodcov, ba dokonca aj krížencov. Bystroumný a neúnavný bádateľ, profesor Revillod, objavil (popri niekoľkých tisíckach ďalších zvierat a prazvláštnych tvorov) napríklad aj vrtošivý exemplár, kaproslona. Dokonalé zviera.

Mojím momentálnym favoritom je prasuméria: Hospodárske zviera omračujúceho behu, z priepastných hlbín.

Deti musia ešte na takúto literatúru dorásť. Veď dvojičky sa teraz ešte len učia rozprávať. Vyvinuli zaujímavú metódu: Jeden sa naučí slovo a druhý ho zopakuje s prehodenými spoluhláskami. Keď napríklad okoštovali klobásku z kapustnice, jeden poznamenal, že štípe. Po bábätkovsky to znie ako čípe. Druhý prehodil spoluhlásky a ja si teraz musím dávať pozor, kde a kedy im dám ochutnať pikantné. Keď vonku štípe mráz, znie to u nás na dvore ako vo štvrtej cenovej. 

Darmo, aj napriek všetkým interaktívnym hračkám, obohacujúcim knihám a iným vianočným podarúnkom, jednoznačne najlepšie je deťom v zime vonku. Vlastne, deťom možno ani nie, ale rodičom určite. Nie, žeby sa tam nedalo nič rozbiť, pokaziť alebo zničiť. Ale ľahšie sa to potom upratuje. A dá sa tam sánkovať. My sme sánky vytiahli už prvého decembra. Síce sme sa väčšinu času vozili na srieni a ľadovej kruste, podstatné je, že to šmýkalo. Veď kto by už len upratoval, piekol vanilkové rožky, nakupoval a zdobil ikebanu, keď má doma tri deti a vonku sa dá šmýkať na srieni. A včera napadol ozajstný sneh. 

Som veľmi vďačná svojim deťom, že sa narodili, a ja sa môžem teraz celé doobedia sánkovať. Je to výborná zábava, hoci dvojičky si to nemyslia. Najmä cesta hore kopcom ich frustruje a väčšinou ju preplačú: Jeden nasilu usadený v sánkach, druhý na rukách. Ale tá jazda, páni moji, ukážková. Tá stojí za celý plech nenapečeného štedráku, za rozbité gule aj za prepásnuté darčeky. Starší syn vzadu za mojím chrbtom, dvojičky každé na jednom kolene, jeden kričí juchú, druhý chujú, a tretí sa smeje.

Presne tak som si vždy zimu predstavovala.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Účtenky frustrujú podnikateľov, no Babišovi lákajú voličov

Sociálni demokrati o registračných pokladniciach hovoria dve desaťročia. Tému aj tak pustili hnutiu ANO.

ŠPORT

Sagan na MS: má dva tituly, ale raz ho zradil žalúdok

Sagana čakajú ôsme majstrovstvá sveta.


Už ste čítali?