reklama

Češeničky

Z priečky rozkladacieho rebríka som nastúpila na čerešňu. S končatinami strategicky rozloženými na rozkonárenom kmeni som zhadzovala deťom šťavnaté plody.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (6)

Dvojičky sa motali pod čerešňou. Z úst im po brade stekala bordovočervená šťava, ruky rovnakej farby si otierali do fľakatých tričiek. Vyzerali ako dve oplienkované upírčatá. Šikovne sa naučili vyberať kôstky a s pokrikom FUJ! ich demonštratívne odhadzovali preč. Milosrdne sme im zatajili pravdu o červíkoch, a tak si všetky čerešne bez rozdielu s pôžitkom vkladali do bordových úst. Dvojičky vo svojom jazyku nazývajú čerešne češeničkami. Je to oveľa rozkošnejší výraz, než im svojho času venoval môj starší syn, keď sa pred dvoma rokmi učil rozprávať. Jeho výraz znel ako čičiny. Ibaže bez mäkčeňov. Chodil po dvore a každému sa chválil, že si odtrhol čerešňu.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Práve som sa načahovala za nádherným trsom hádam aj ôsmich neodolateľných srdcoviek, keď mi krvilačné dvojičky odtiahli rebrík. Češeničky sa im očividne zunovali a teraz mali na práci niečo iné. Nohy rebríka sa spojili a ten začal nebezpečne balansovať zo strany na stranu. Zrevala som tak, že deti skameneli a rebrík sa od ľaku oprel o plot. Každá zodpovedná matka by radšej zoskočila na zem, ale čerešne potláčajú všetky pudy. Aj materinské. Pohľadom som pripevnila rebrík k plotu, vzhliadla znova na ten lákavý trs čerešní, vyliezla na vyšší konár a na dvakrát som ho zhrabla do košíka. Bude to dosť na koláč? Hádam ešte trochu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Tie najlepšie čerešne visia vždy tam, kde nedočiahnete. Tak znie tragédia veľkej skupiny traumatologických pacientov, každoročne v júni plniacich zaváraninové poháre a priestory čakární.

Bez rebríka sa mi schádzalo ťažko. Rukami som sa zavesila na najnižší konár a zoskočila z čerešňového neba dolu, na zemský povrch. Deti, oberajúc zelené slivky, zbystrili pozornosť. Mama vystupuje, skonštatovali, a pokračovali v priskorom zbere dedovej slivovice. 

Nazbierala som akurát na koláč. Môj muž dokáže za ten istý čas nazbierať plný kôš. Aj nazbieral, na druhý deň. Otázka znie, čo s toľkými čerešňami? Uvarili sme z nich džem. Pri deťoch sa dobre varí džem. Popoludní sa postaví, párkrát sa pomieša, párkrát sa naň zabudne a o pol jedenástej večer, keď sa rozospatá vrátim z uspávania detí, sú šupky rozvarené tak akurát. A ani nie je veľmi prihorený. Džem sme varili aj na tretí deň, ale keď sa plný kôš čerešní zjavil doma aj na štvrtý deň, už sa nikomu džemovať nechcelo. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Rozhodla som sa, že tretí kôš čerešní zavaríme. V živote som nič nezavárala. Spýtala som sa internetov, ako na to. Povedali, že čerešne je dobre vopred namočiť do slanej vody, aby vyplávali červíky. Skvelý nápad. Predstavila som si, ako sitkom zbieram haldy otrávených bielych červov a v hrnci si nechávam už len čistokrvné čerešničky na decembrovú bublaninu. 

Úrodu sme popoludní odstopkovali spolu s deťmi a pripravili morský kúpeľ. Po polhodine som našla na hladine prvého červíka. Funguje to! Potešila som sa a prenechala čerešne svojmu osudu. Spomenula som si na ne v pravý čas, o pol jedenástej. Vzala som sitko, nazrela do hrnca a moje nadšenie razom opadlo. Vo vode sa plahočil stále ten istý červík, samučičký sám. Na chvíľu som chcela uveriť, že zvyšné čerešne žiadne červíky neprechovávajú, ale taká naivná nie som. Červíka som vyliala do drezu. Mohol byť aspoň väčší, keď som už naňho minula posledných dvadsať deka soli a zajtra nebude čím ochutiť polievku. Ale aspoň viem, že červíky nie sú ovce. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Mimochodom, viete, ako chutia slané čerešne? Ja hej. Je to podobný pocit, ako keď si olivu posypete práškovým cukrom.

Zaváraninové poháre som postavila hore dnom a prikryla na noc dekou. V kuchyni neexistuje bezpečné miesto pre zavárané čerešne. Všade na ne dočiahnu tri páry zvedavých rúk. Uložila som ich teda na zem, pretože pod lampou je najväčšia tma.

Júnový deň je najkrajší, keď zavonia koláč s tvarohom a čerešňami. Pozerala som sa, ako sa pomaly dvíha v rúre a v odraze skla som zbadala, že dvojičky stavajú vežičku z ešte teplých zaváraninových pohárov. Už ich mali na sebe päť a práve sa chystali položiť šiesty. Češeničková veža sa nebezpečne rozkývala. Zachytila som ju v poslednej chvíli a poslala deti na terasu. 

Čo tam robíte? Zvolala som na nich po chvíli. Moja otázka sa odpovede nedočkala. Keď sú deti sami, ticho je horšie ako plač, ale lepšie ako smiech. Robíte neplechu? znela ďalšia kontrolná otázka. Áno, odpovedali dvojičky. A akú? pýtam sa. Červenú. 

Nazrela som na terasu. Deti dočiahli na stole misu čerešní a keď sa ich prejedli, rozpolenými plodmi maľovali dvere, podlahu aj stoličky. Viete, ako vyzerá červená neplecha? Ja hej. Vonia letom a češeničkami.

Obrázok blogu
(zdroj: Lenka Bajzikova)
Lenka Bajzíková

Lenka Bajzíková

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  80
  •  | 
  • Páči sa:  169x

Mám doma štokrlík a neviem si potichu kýchnuť. IG: krupica_firnajs Zoznam autorových rubrík:  Mama s.r.o.PostriežkyKuľtura baľšajaBežkyňa so záväzkamiAmbróz horekujeO miestach a ľuďochJa, moje kuchynské ja a Lenka

Prémioví blogeri

Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu