Už len raz sa nevyspím, dvakrát stúpim na hranatú hračku, trikrát sa vytočím do nepríčetnosti, štyrikrát zabránim stratám na životoch,päťkrát nezabránim stratám na majetku, štyrikrát umyjem okakaný zadok, trikrát si vypočujem CD Lojzo, a potom? Potom pošlem jedno z mojich detí do škôlky, takže doma mi na niekoľko hodín denne ostanú už len dvojičky. Hurá!
Áno, je to odo mňa necitlivé, ale pri všetkej nekonečnej materinskej láske, na nervy mám len jeden kýbel. Každý deň je pretečený. Medzi tromi malými deťmi sa totiž každú chvíľu nájde niekto, komu práve vzali hračku, zle sa vyspal, sotili ho, je chorý, ukrivdený a iné. Dôvodov na plač je viac ako prvkov v Mendelejevovej tabuľke. Navyše, môj prvorodený sa prvého júla rozhodol, že úplne prestane cez deň spávať. Nevravím, má na to vek. Ale človek si ťažko zvyká na to, že tie dve hodiny ticha a voľna, počas ktorých mohol odpočívať v pokoji, čiže variť a upratovať, alebo predýchavať a vyjedať kinderčokolády, sú jednoducho fuč. O piatej mi začína pretekať kýbel, o šiestej už štekám, že odo mňa bočí aj náš hyperaktívny pes a suseda si myslí, že mám PMS. A po ôsmej už radšej nič nevravím, len zazerám, že z toho tuhne aj tekutina v nočníku.
Leto na materskej je zákerné. Kadečo si človek naplánuje. Toto? To spravíme v júli. Tamto? Ozvi sa v auguste, dovtedy to stihneme. Trt makový. Keď už je reč o nočníkoch, ani len odplienkovať som nestihla. Hoci, určitý posun nastal. V júni bol nočník pre naše dvojičky tabu. Darmo som naznačovala, vodu púšťala, dokonca som na šerbel posadila hračkárskeho robota a s jeho pomocou predvádzala, ako proces funguje. Nič. Raz som deťom postavila do izby nočník a nechala ich chvíľu bez plienok a bez dozoru. Keď som sa vrátila, polhodinu sme sa hrali hru, že hádaj, kam som sa vykakal. To sa hrá tak, že sledujete hnedú stopu a tá vás zavedie až k pokladu. Náročnosť záleží od toho, koľko nožičiek do toho pokladu stihlo stúpiť a ako ďaleko zájsť. Ja som riešila expert level. Robot ma so záujmom sledoval, pokojne sediac na svojom nočníku.
Dlho to vyzeralo, že premárnime celé leto v plienkach, ale dnes už deti našťastie aspoň vedia, čo a ako s nočníkom. Považujem to za náš spoločný letný úspech. Poklady si však stále skrývajú na strážené miesta.
Ženám na materskej mnohí závidia, že môžu byť celý deň vonku a hocikam vyraziť. Ibaže keď sa chystá niekam vyraziť troje malých detí a jedna roztržitá mama, môže to vyzerať všelijako. Napríklad takto: Kým sa dvojičky striedajú na nočníku, starší syn sa oblieka. Keď mu chcem zapraviť nohavice, zistím, že si nedal slipy. Zatiaľ čo mu pomáham vyzliecť sa, deti vylejú nočník na koberec. Kým ho čistím, pošlem deti obuť sa. Jeden plače, lebo mu to nejde, druhý si obuje sandále naopak a tretí vybehne von bosý. Po chvíli vyjdem von s topánkami, lenže toho bosého nemôžem nájsť. Nakoniec ho objavím zatvoreného v aute. Obúvam dieťa a idem naložiť dvojičky. Zistím, že sú obe pokakané. Kým prebaľujem druhého, prvý sa stihne vonku zašpiniť od niečoho čierneho. A práve som si spomenula, že som ešte nezbalila vodu a som v pyžame. Ale blíži sa obed, takže je otázne, či sa nám vôbec oplatí niekam ísť. Ešte stále závidíte?
Na kúpalisko som zašla málokedy, lebo s troma neplavcami som si netrúfla. Nie som si istá, či je to vôbec povolené, veď aj dvaja sú dosť. Keby som chodila častejšie, mohla som mať dnes celkom slušne vypracované stehná. Celý čas som totiž trávila pobehovaním v detskom bazéniku vo vode po kolená, aby som v prípade potreby zachytila svoje dieťa obiehajúce po okraji bazéna, zvažujúce, odkiaľ skočí do vody. Druhé dvojča, zmätené z mojich permanentných presunov, ma stále hľadalo a plakalo. Ale aspoň som vedela, že sa netopí. Platí totiž kúpaliskový archimedov zákon: Dieťa ponorené do kvapaliny neplače.
Občas by som si želala mať superschopnosti, ako v rozprávkach a filmoch. Nervy iron mana a rýchlosť ako batman. Nič také nemám, ale zdá sa, že moje deti áno. Keď nedávno jazdili po dvore na motorkách, syn našiel pri záhradnej sprche položený sprchový gél. Trochu si nalial na hlavu. Dal som si na hlavu šampión, aby sa mi na motorke nič nestalo, vysvetlil. Znie to ako hlúposť, ale má to svoju logiku. Potešila som sa. Ja sa síce už cítim ako stará mindža korytnačka, ale aspoň synovia v sebe objavujú nadprirodzené schopnosti. Za podmienky, že majú na hlave naliaty šampión.
Zima s deťmi je ťažká, pretože je o štvrtej tma a nič sa nedeje. Ale ani v lete to nemáme my matky jednoduché. Len si to vezmite, trepete sa na všetky tie detské divadielka, workshopy a predstavenia, aby ste im spestrili deň. Absolvujete kolotoče, atrakcie, distribúciu trdelníkov a všetko, a večer, keď začína hlavný program a prichádza aspoň nejaké to blbé ájemtíčko, tak musíte odísť, lebo večierka. Ja som tento rok na večierku rezignovala. Viete, ako vyzerá rezignovaná mama? Prediera sa davom s dvojkočíkom, v držiaku na detskú fľašu má drzo narazeného radlera, a po koncerte ešte posadí zívajúce decká na reťazový kolotoč, aby si mohla pokecať so známymi a dať kapurkové. A kto je bez viny, nech do mňa hodí prádznu plechovku od radlera. Alebo záložný kýbel na nervy.
Veru tak. Teraz koncom leta sa cítim ako vyhorená zlá mater. Našťastie, každá mama, aj tá zlá, má jednu obrovskú výhodu. Bez ohľadu na to, čo sa cez deň stane, večer ešte pred zaspaním svojim deťom všetko odpustí. Deťom, ale hlavne sebe. Aby sa ráno mohla zobudiť opäť dobrá a milujúca (a tešiaca sa na začiatok školského roka).
