reklama

Hubárska česť

Najskôr som si myslela, že na Slovensku zbierame huby preto, že nás to baví. Potom preto, že sú zadarmo. Teraz som presvedčená, že s hubami je to podobne ako so zaváranými uhorkami. My ich zbierame preto, že jednoducho musíme.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (9)

Moja stará mama, keď ešte žila, dokázala zbierať huby z auta. Valili s dedom na stovke škodovke popri nemečkovskom lese, keď zrazu skríkla: Brzdi! Dedo flekuje, na čele pot, brzdy dymia. Babka vystrčí prst z otvoreného okna a vraví: Tam je dubák.

Bol.

A dedo povedal, že zomrie až vtedy, keď nebude môcť chodiť na hríby. Aj to nie je také isté. Niekedy sa u nás zjaví, a beda, keď vidí, ako rozkladáme na sito nakrájané dubáky. Krivica letí vzduchom a my počujeme už len vrznúť bráničku. Potom o dve hodiny telefonuje, aby sme ho prišli autom vyzdvihnúť pod Smutný vŕšok. Minule som poňho išla, horko-ťažko som sa otočila na úzkej nespevnenej ceste, ale on ma vytiahol spoza volantu a chcel, aby som sa zošuchla do priekopy, lebo dole videl dubáky. Keď som sa kvôli úlovku odmietla šmýkať desať metrov po zadku, celou cestou sa so mnou nerozprával.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Potom dedo príde k nám, zapáli si, a keď sa nikto nedíva, navrch svojho košíka si poukladá zopár výstavnejších kusov z košíka môjho otca. V autobuse sedí zásadne v prvom rade, pod zrakom pristupujúcich, s košom nežne položeným na kolenách. A keď vystúpi, vezme tie hríby najskôr do krčmy, hoci domov to má bližšie. Demonštratívne ich vyloží na stôl a nadúva sa ako vatovec.

Keď sme pri vatovcoch, minule nám sused jeden doniesol. Vraj ich pár našiel v Benišovom humne, ale nemáme to nikomu prezradiť. Podľa mňa aj tak zahmlieval, lebo sme sa do toho humna odvtedy išli viackrát pozrieť a po vatovcoch tam nebolo ani stopy. Ja tomu rozumiem, lebo kto by už len prezrádzal susedom miesto, kde rastú také úžasné hríby. Aj tak jediný, kto sa nás na tie vatovce spýtal, bol Beniš, a preňho sme si museli vymyslieť nejakú onakvejšiu verziu. Ale jedno koleso sme mu osmažili, aby sa nepovedalo.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ani môj otec nerád prezrádza svoje obľúbené miesta. Má svoju hubársku česť. Ak ukáže, tak len vlastným deťom, ale len zoširoka a nie zadarmo. Lebo ísť s mojim otcom na huby do lesa, to nie je žiadna slasť. V praxi to vyzerá tak, že ja sa plahočím do kopca, žmúrim do lístia, zakopávam o kamene, a po očku sledujem, ako sa môj otec nonšalantne vzďaľuje, kráča ako srnec, popiskujúc, občas sa zohne a niečo zdvihne, ledabolo mávne prstom, tu zvyknú rásť pekné kozáky, povie ponad plece. Nedajbože, aby som niečo našla. Kým hríb zdvihnem, očistím a popozerám, či niekde nie je hniezdo, otec je v ťahu. Niekedy si na mňa spomenie a inokedy nie. Teraz mi to príliš nevadí, lebo mám GPS v mobile. Ale ak niekto vie, aké to je, mať osem rokov a stratiť sa v lese, tak som to ja a môj brat. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Občas sa stane, že niekto objaví vaše tajné miestečko, odkiaľ ste nikdy neodišli s prázdnou. Ale hubárska česť ani zďaleka neutrpí tak, ako keď skutočne prídete domov s prázdnou. A nech mi nikto nehovorí, ja dobre viem, ako to bolo s tým východniarom. On mal tie prilby z doby bronzovej za šesťdesiat tisíc doma už dávno, ale hanbil sa prísť domov s prázdnym košom, nuž tak ich vytiahol, aby odlákal pozornosť, a zaniesol do múzea. Teraz je slávny a nikto z rodiny sa ho nepýta, koľko našiel dubákov.

Ja sa so svojou zostavou rodinných príslušníkov a susedov zatiaľ o prísun húb do domácnosti obávať nemusím. Ešte aj muž sa mi v tomto smere vydaril. V nedeľu ráno, čosi po šiestej, po nás prišiel kamarát rovno z nočnej šichty a odviezli sme sa k lesu. Oni dvaja na hríby a ja som si šla zabehať. Reku, hríby budú tak či tak, ja si radšej vychutnám pokojný, oslobodzujúci ranný beh v prírode. Veľa ľudí malo podobný nápad, lebo áut tam stálo viac ako pred Kauflandom, keď majú akciové karmenádle. A to bola len prvá vlna ranostajov a nočných šichtárov. Po nich začali prichádzať ľudia, ktorí sa kvôli hríbom uliali z rannej bohoslužby (buď im odpustené), no a poslednú várku tvorili tí, ktorí dopoludnia po opici, chlípajúc na balkóne hu-hu koktejl zo sódy bikarbóny, zbadali svojich susedov vracať sa z nočnej s plnými košmi.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ako vravím, o spoločnosť v hore nebola núdza. Bežať som musela opatrne, aby som sa nenapichla na nože hubárov križujúcich lesnú cestičku. Po pár kilometroch som si chcela odskočiť, ale nebolo kam, lebo za každým búčkom číhal človek a čudoval sa, kde mám košík. Snažila som sa hľadieť pred seba a dávať pozor, kam stúpam, ale bol to boj. Už som si raz vyskúšala, ako zle sa beží, keď ste pred polhodinou sfutrovali tanier kyslej fazule. Ale utekať, keď spoza stromov rozvoniava hríbovica, to je nad ľudské sily. Bez srandy, ja som pred pár týždňami skoro nedokončila polmaratón, lebo pri ceste som našla také skvostné bedle, že by z nich boli šnicle pre všetkých ocenených. Aj teraz, zakaždým som sa pristihla, ako namiesto cesty pred sebou skenujem opadané lístie a hľadám hnedé klobúky. Šľak aby ich trafil. Potkla som sa o konár a spadla na hubu, ale dubák to nebol.

No a potom som objavila ten suchohríb. Chvíľu som pri ňom stála, vziať či nevziať, ťažká otázka. Nebolo kam. Mala som len úzke príručné vrecko na gatiach, a tam bola papierová vreckovka, ktorú som kvôli hubárom aj tak nemohla použiť. Ale zvíťazila hubárska česť. Hríbik som vzala len tak do ruky a on so mnou následne absolvoval sedemkilometrový beh až domov. V dedine som si, ktovie prečo, urobila obchádzku popri Benišovom humne. Vatovec tam nebol, ale aspoň som tam hodila na blato vystískaný suchohríb. Možno sa vytrusí. Môj muž s kamarátom sa vrátili až na obed. Ostali trčať v zápche na križovatke hubárskych ciest. 

Teraz sú už huby zavarené, vysmažené, zmrazené a všade mi tu lietajú muchy, lebo kvôli sušeniu sme museli vybrať sitá z okien. Ale zajtra sa ide na hríby znova, lebo veď rastú. A nechať hríby v lese uschnúť, zhniť či obrať iným, to je najťažší prehrešok voči hubárskej cti, aký si viem predstaviť. 

V súlade s MDPR (Mushroom Data Protection Regulation) sú všetky názvy húb, osôb a humien v tomto príbehu vymyslené.

Lenka Bajzíková

Lenka Bajzíková

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  80
  •  | 
  • Páči sa:  169x

Mám doma štokrlík a neviem si potichu kýchnuť. IG: krupica_firnajs Zoznam autorových rubrík:  Mama s.r.o.PostriežkyKuľtura baľšajaBežkyňa so záväzkamiAmbróz horekujeO miestach a ľuďochJa, moje kuchynské ja a Lenka

Prémioví blogeri

Post Bellum SK

Post Bellum SK

73 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

86 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu