Kožky, perie, a pár faciek

Autor: Lenka Bajzíková | 15.11.2018 o 13:47 | (upravené 19.11.2018 o 7:58) Karma článku: 10,20 | Prečítané:  8507x

Žiť tak niekde pod lesom, budiť sa na kikiríkanie kohúta a piecť deťom buchty. Áno, dobre sa počúvajú také pesničky, keď si do rytmu ťukáte o volant v klimatizovanom aute s take-away latéčkom v držiaku cestou z roboty na pilates.

Ale skúsili ste už zobrať sedem slivák a naozaj sa odsťahovať na vidiek? Nie na predĺžený víkend, ale na trvalo?  A teraz nemyslím niekam medzi Bratislavu a Šamorín, do bungalova obtočeného betónovým múrikom, kde vás viac ako puch susedovej maštale trápi otázka, ako sa vyhnúť kolónam v špičke, a vašou prvoradou domácou úlohou je sekanie trávnika každú druhú sobotu, ktorú však už čoskoro vypustíte, lebo Ježiška ste poprosili o robotickú kosačku. Myslím skutočný vidiek.

Na dedine som nikdy predtým nežila, ani som po tom nijako zvlášť netúžila. Chodili sme s mužom do práce, na koncerty, do divadla, na výlety, nákupy a až do príchodu potomstva sme nejavili známky frustrácie. Preto, keď sme sa s tromi malými deťmi presťahovali do vymierajúcej dediny bez kanalizácie, kde sa otáčajú autobusy a kuny chodia drhnúť sliepky, dávali nám rok. Maximálne dva. 

Takže k dnešnému dňu už pár mesiacov presluhujeme. Čo vám budem hovoriť, nie sme žiadni progresívni gazdovci s háčkovanými kabelkami a pestovanou bradou, ktorí by si hneď z fleku nakúpili kozy a začali predávať ručne robené syry a mydlá pod vlastnou značkou v zero waste online obchode a na zimu sa chystali dobrovoľníčiť na Nový Zéland. Mne napríklad svojho času trvalo tri roky, kým sa mi podarilo kysnuté cesto.  A môjmu mužovi lepšie padne do rúk počítačová myš než lopata a kelňa. Ale vynašli sme sa. Kým manžel tento rok vykvasil veľmi slušný domáci cider, ja som minulý týždeň vyrobila svoju prvú hrudu syra zo srvátky. Využívame potenciál a vyrovnávame sa s obmedzeniami, lebo nebudeme si klamať, je ich habadej.

Chýba tu napríklad infraštrukúra, a nielen sociálna. Na začiatok by stačil aj obyčajný chodník. Namiesto neho vedie popri ceste meter hlboká betónom vystlaná priekopa, do ktorej obyvatelia vypúšťajú odpadové vody. Kým kedysi som v meste okrikovala  syna na odrážadle pred obrubníkom slovom "STOJ!" , teraz na deti kričím striedavo: "NA KRAJ!" a "NIE AŽ TAK VEĽMI!" Našťastie, veľa áut tu nejazdí. Premávka je zhustená len príležitostne, napríklad keď v bukovinke rastú dubáky. Alebo keď vykupujú duchny a staré batérie.

Absencia premávky mala, samozrejme, vplyv na správanie našich detí. Aspoň dvoch mladších, ktoré sa v týchto podmienkach učili chodiť. Keď sme si niekedy vyšli do mesta, a oni, idúc po chodníku, začuli zvuk motorového vozidla, ozlomkrky sa vrhali do trávnika a odmietali pokračovať v ceste, kým premávka neutíchne. Veľmi zdĺhavo sa preto postupovalo vpred napríklad po chodníku vedľa Ružinovskej cesty. A doteraz majú najväčší strach nie zo zombíkov a predátorov, ale zo sušiča rúk na verejných toaletách. Všetko zlé je však na niečo dobré. Deti postupne pochopili a nadobudli vynikajúce zručnosti v pohybe po chodníku a aj na miestach, kde chýba. Keď ideme večer von, sami si pýtajú reflexné pásky. Dokonca aj situácia v dedine sa medzičasom pohla. Teraz pred voľbami zasypali betónovú priekopu, do budúcich bude možno položená zámková. Ktovie.

Jeden by si myslel, že pre malé deti neexistuje nič lepšie, ako vyrastať v lone prírody a spoločnosti domácich zvierat, na čerstvom vzduchu. Ono je to skoro aj pravda, ale iba do začiatku vykurovacej sezóny, keď osem z desiatich obyvateľov začne hádzať do pece všetko možné od rozpadnutých glejovaných stoličiek až po staré trenky. My sme prešli na kúrenie plynom. Dobre sme urobili a budeme ním vykurovať dovtedy, kým sa nám nepodarí z komína odstrániť všetky dieliky duplo stavebnice.

Ľudia mávajú o vidieku veľmi romantické predstavy. Napríklad spomínané budenie kohútom. Čistá fikcia. Naši susedia síce hydinu chovajú, ale kohút ráno nikdy nekikiríka, fláka sa. Namiesto neho nás budí jeho majiteľ trieskaním lopatou o plechovú strechu kurína, aby odplašil škorce od zrna, čo práve hodil sliepkam. Nedávno zmenil stratégiu. Miesto trieskania niekoľkokrát tiahlo zahvízdal. Nevedeli sme túto inováciu rozlúsknuť, až nám otec povedal, že to starý pán napodobňuje kaňu, aby vyplašil malé vtáctvo. Takže takto: Ak vás na vidieku niečo zobudí, na kohúta zabudnite. S väčšou pravdepodobnosťou pôjde o cirkulár, vlnitý plech alebo dravého vtáka.  

Na dedine som sa priučila mnohým veciam, ale niektoré ani za dva roky nie a nie rozlúsknuť. Napríklad počúvať s porozumením oznamy s obecného rozhlasu. Nehnevajte sa, ale aj keď som vonku bez čapice a stojím v smere vetra vanúceho smerom od reproduktorov a zatvorím oči a decká nechám nehlučne skákať do jarku, ani za svet neviem, či som si práve vypočula výstrahu pred požiarmi alebo prichádza do obce súkromný podnikateľ predávať fertuchy a kosmodisky. Musím sa spýtať osemdesiatročnej susedy, ktorá vedľa rýľuje záhradku. A tá to vie.

Musela som sa tiež zriecť niektorých drobných pôžitkov. Čo ja viem, káva so sebou. Zvykla som si ju kupovať cestou do práce, neskôr oveľa menej štýlovo na zahriatie pri kočíkovaní na sídlisku v automate Tesca Expres. Teraz si môžem kúpiť akurát tak jogurťák v miestnom bufete so zmiešaným tovarom, ktorého otváracie hodiny sa prispôsobujú všetkým prírodným javom od počasia až po menštruačný cyklus majiteľky, a keď je otvorený, treba sa najskôr predrať davom verných zákazníkov, ktorí postávajú pri dverách napriek tomu, že si práve kúpili take-away jogurt. Má to dve výhody: Bundu, kočík ani šál už nemám každú chvíľu zabrýzganý od kapučína. A neprodukujem žiaden odpad z jednorazových pohárov. Od kávy ani od jogurtu.

Naopak, niektoré z pôžitkov môžete na dedine veľmi efektívne nahradiť činnosťami, ktoré sú nielen všeobecne prospešné, ale ešte aj zadarmo. Napríklad zber ovocia kombinovaný s hrabaním a následným odvážaním lístia v táčkach (do ktorých sa vždy nasúka aj niektoré dieťa) vám spoľahlivo vydá za hodinu aerobiku, aspoň čo sa týka výdaja kalórií. Iné je, keď si pri tom ulievate mužov cider. To síce tak veľa neschudnete, ale zase vás bude tešiť práca.

Ak sa predsa len rozhodnete športovať, musíte rátať s tým, že na dedine to znamená úplne vystúpiť z anonymity. Keď si idem zabehať v meste, spoľahlivo zapadnem medzi ostatných bežcov alebo psíčkarov, nikto si ma nevšíma. Keď si idem zabehať u nás, vie o tom aj deväťdesiatročný Sósko z horného konca, čo mu chýba jedno oko, lebo pri každej bráničke šialene rozštekám psa. O mojej bežeckej trase majú moji spoluobčania lepší prehľad než mobilná aplikácia. Kam sa hrabe GPS, keď vás ženie besný pes.

Nie, nejdem sa tu biť do pŕs ručnou motykou. Je mi jasné, že ani ja nežijem plnokrvným vidieckym životom, keď chodím na nákup do supermarketu a za kultúrou sa vyberiem, kedy sa mi zachce. Každý správny lazovník by mi s prehľadom vytrel zrak. Chcem však povzbudiť všetkých, ktorí majú z podobnej zmeny obavy. Ak veci uchopíte za správny koniec, vidiek môže dodať životu šťavu. Alebo srvátku, ak chcete. 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?