Ani motyku nevieš poriadne chytiť

Autor: Lenka Bajzíková | 11.9.2018 o 13:42 | (upravené 11.9.2018 o 15:20) Karma článku: 10,19 | Prečítané:  12209x

Som nadšený záhradkár nezaťažený skúsenosťami. V živote som nič poriadne nedopestovala, ak nerátam fazuľové klíčky zo základnej školy a črepníkovú bazalku na balkóne, ktorú aj tak zalieval manžel.

Ale keď sme našu presklenú loggiu vymenili za dvor so záhradkou, chopila som sa príležitosti naučiť sa v živote niečo užitočné. Povedala som si, že to nemôže byť ťažké. Ľudstvo sa predsa hrabe v pôde od neolitu, takže musím mať niekde v génoch zakódované, ako viazať paradajky a kedy sadiť cibuľu.

Navyše, v detstve som celé leto behávala po babkinej záhrade a zbierala maliny, tak čo. Lenže zbierať ovocie, to vie každý. Kedy treba odtrhnúť zrelú hrušku, to rozozná aj pes. Žiaľ, aj preto sú všetky naše ovocné stromy dole bez, alias "dole pes". Našťastie, ako decká vravia, máme "jebrík", na ktorý je psí um zatiaľ prikrátky.

Chytila som motyku a pustila sa do okopávania. To robíš zle, to musíš inak! Volal na mňa otec, ktorý o 50 metrov ďalej práve parkoval auto a videl ma spoza rohu od pása hore v zaprášenom spätnom zrkadle. Pribehol a ukázal mi správny úchop, postoj, uhol a frekvenciu zarytia motyky do pôdy. Nevidela som rozdiel. Hrdo som mu ukázala černicové kríky, ktoré sme s deťmi ostrihali od hluchých konárov, ale iba si zakryl dlaňou tvár. Radšej som vzala košík a išla niečo zbierať. Opadané orechy, napríklad.

Ako vravím, zber mi zatiaľ ide, i keď ani to nie je vždy malina. Ťažko sa napríklad deťom vysvetľuje, že keď je černica červená, ešte stále je zelená. Červená ríbezľa bola biela, keď bola zelená, a preto deti nechcú odtrhnúť ani bielu odrodu, pretože si myslia, že je zelená, i keď v skutočnosti nikdy nesčervenie. V lete som svoje netrpezlivé deti stále miatla vysvetľovaním, že načervenalá ešte nie je červená a namodralá nie je modrá. Napriek tomu sa takmer žiadna bobuľa v našej záhrade nedožila zrelého veku. S výnimkou tých bielych ríbezlí.

Ale nie je fér uťahovať si z detí, keď môj vlastný záhradkársky um za veľa nestojí. Môj muž by vám porozprával. Minulý rok som mu predčasne vytrhla zo zeme kaleráb, jediný, ktorý prežil nálety vošiek, pretože som sa domnievala, že kaleráby rastú pod zemou ako repa. Bol na ten kaleráb pyšný, myslím, že mu dal aj meno. Keď som namiesto gigantického kalerábu vytiahla zo zeme len malý dzindzík, trochu som sa zháčila a pokúsila som sa vrátiť ho späť na pôvodné miesto, aj zem som mu utľapkala. Lenže zistila som, že takto to s kalerábmi nefunguje.

To viete, rodičia nás posielali na kurzy angličtiny a na gymnastiku, ale kaleráby nám do hlavy nenatlačil nikto. Ani inú zeleninu. A tak sú teraz mojím hlavným zdrojom informácií zadné strany papierových balíčkov od semiačok. Vyhovujú mi viac ako rodičovské ponaučenia, pretože sú stručné a jasné, s obrázkami, bez zbytočných omáčok a ironických poznámočiek. Chyba je, že sa v nich nedočítam všetko, čo treba. 

Tento rok som si napríklad zasadila špenát a cviklu. Semienka som do hriadok sypala podľa obrázka. Aj deti sypali, síce nie podľa obrázka, ani nie do hriadok, ale to mi až tak nevadilo. Som radšej, keď rozsievajú semiačka, ako keď napríklad rýľujú. Alebo keď sa pri práci mimovoľne otočím a zbadám jedno z detí, ako ho motyka prevažuje dozadu a ono mi, lavírujúc, mieri do chrbta s vetou "pomôžem ti, mamina".

Na špenáte mi veľmi záležalo. Každý deň som zem zalievala a usilovne trhala burinu, až kým som nezistila, že to, čo plejem, sú výhonky špenátu. Keď som sa naučila, aký je rozdiel medzi zelinou a zeleninou, nechala som to, čo mi zo špenátu zostalo, krásne narásť a rozkvitnúť a tešila sa na čerstvé šaláty. Potom som sa kdesi dočítala, že špenát sa má zberať skôr a rozkvitnutý mi už poslúži maximálne ako náhrada lopúcha. Len nie v šaláte.

Cvikla dopadla o niečo lepšie, ale naozaj len o niečo. Pretože sa jej ujalo veľa, navzájom sa podusila a ostala malá.  To musíš predsa pretrhať, povedal mi známy, ktorému v záhrade rástli repy ako bomby. Keďže som dovtedy spojenie slovesa trhať s touto predponou nepočula, poprosila som ho o názornú ukážku, ktorú demonštroval na svojej neskorej reďkovke. A ja som vtedy pochopila, čo zažíva moja mama, keď jej stále dokola ukazujem, ako sa na klávesnici píše zavináč.

Pol hodinu som stála s otcom pri rajčinách, keď mi vysvetľoval, čo je pazúch a ako ho treba odstraňovať. A naozaj netuším, čo som to celý mesiac z tých rajčín otrhávala, lebo keď prišiel včera na revíziu, bol nespokojný. Ja mám doma troch capkov - záhradníkov. Ale koza - záhradníčka, to je beznádejný prípad. Na druhú stranu, viem sa tým paradajkám prihovoriť v štyroch cudzích jazykoch, keby mali záujem.

Prišiel k nám dedo. Má osemdesiat, chodí o palici. Opretý o zábradlie na terase, pofajčujúc cigaretu, pozoroval môjho otca pri práci. Jak to kosíš, ništ nevíš, zahundral. Pomyslela som si, že všetko je tak, ako má byť. A nechala som decká prihodiť mi do koša zopár hnilých orechov. Všetko zistia, keď ich rozlúsknu.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

V pozadí detvianskej kauzy sa objavuje Kotleba a spravodajcovia

Firma z Bránikovho blogu robila čistky

Sĺpček Zuzany Kepplovej

Čo by mal Šefčovič pochopiť

Veru, nie sme ako Španieli.

DOBRÉ RÁNO

Dobré ráno: Ako nevidiaci zistí, že má šaty rovnakej farby

S čím všetkým sa musí nevidiaci vysporiadať.


Už ste čítali?