Chlieb a hry

Autor: Lenka Bajzíková | 30.4.2020 o 10:19 | (upravené 30.4.2020 o 15:00) Karma článku: 10,27 | Prečítané:  2912x

O pol druhej v noci som sa zobudila so zvláštnym pocitom. Akoby som na niečo zabudla. Premýšľam: Diktát sme napísali, tamten mail som odoslala, dvere sú zamknuté... Vzápätí som sa prudko posadila: Veď mne v kuchyni kysne chleba!

Niekedy mám pocit, že žijem život opačne ako všetci ostatní. Tráviť čas doma, miesiť cesto, utierať deťom zadky a skoro nikam nechodiť, to znie celkom ako môj život za posledné štyri roky. Mala som kopec času žiť pomaly, vymýšľať deťom hry a zakladať si kvásky. V marci sa však všetko zmenilo. 

Začala som chodiť do práce. Doslova pár hodín predtým, ako do krajiny prišiel prvý koronaprípad a o týždeň zavreli školy a škôlky. Celý svet sa zastavil, len ja som sa rozbehla. 

Úprimne, vždy som si myslela, že nič náročnejšie ako starostlivosť o bábätká-dvojičky a batoľa naraz ma už v živote nečaká. Ale mýlila som sa. Ak tamto bola silná káva, tak zvládať štandardný home-office, výuku prváka, stravovanie, program pre škôlkarov a domácnosť naraz, to je ristretto líznuté redbullom. S tým rozdielom, že teraz mi nikto neponúka pomoc, ani sa ľutostivo nepýta, ako to zvládam. Všetci rodičia sú totiž na jednej lodi, ktorú si sami kormidlujú vo svojej rozbúrenej šálke nefiltrovanej kávy. 

O režim home-office all inclusive sa delíme s manželom. Tri dni v týždni chodím normálne do práce. Chodím tam rada, pretože práca je miesto, kde môžete pokojne pracovať, a neprihára vám pritom ryža. Pri práci z domu sa s deťmi v podstate len prekrikujeme. Nechávam ich naberať si med lyžicou priamo z pohára. Pri pracovných telefonátoch prerušujem svojich kolegov v strede vety intenzívnym PSSSSSST alebo "vydrž, zlatíčko". Denné učivo s prvákom doháňam o šiestej večer.

Myslela som si, že otvoriť izbu a nájsť ju plnú peria a detí skáčúcich po vankúšoch môžem zažiť len vo filme, ale stalo sa mi to predvčerom. Keď potom siahnem do chladničky a miesto mlieka na olovrant omylom vytiahnem kabernet, aj nachvíľu zaváham. Vždy, keď odo mňa niečo deti chcú, musia tak dlho čakať, že sa zo zúfalstva naučili lúštiť osemsmerovky. A teraz začínajú s krížovkami. Ozaj, môže byť ťaví kríženec považovaný za učivo v rámci prvouky?

Po večeroch pečiem chleba a neviem, čo bude o týždeň s kváskom, pretože ražnej múky mám už len za dve lyžice a nikde neviem zohnať novú.  

Vidíte, to bolo rečí, že počas najtvrdších opatrení nebude polohrubá múka. Skúšali ste zohnať chlebovú? Ak by mi pred časom prišla obálka s bielym práškom, upiekla by som z neho pšenično-špaldový bochník.

Keď som prvýkrát ráno odchádzala z domu do práce a nechávala svojho spiaceho muža napospas práci, šlabikáru a nenavarenej polievke, aj mi ho prišlo ľúto. Ibaže, ako som neskôr zistila, ani veľmi nebol dôvod. Pri príchode domov som čakala povojnový stav a zlomeného vojaka so šticou šedivých vlasov pod prilbou. Vnútri však nikto nebol. Na chladničke visel pripnutý týždenný karanténny rozvrh (aj s ilustráciou) a zoznam červených a čiernych bodov. V rúre upečený koláč. V obývačke novopostavený permanentný bunker. Deti boli vonku a vo vytržení mi ukazovali nový bylinkový záhon so žeruchou a bazalkou.

O pár dní sa môj muž naučil variť hráškovú polievku s krupicovými haluškami. A potom mi do práce poslal fotku detí s brusnicovým čokochlebíkom, ktorý bol naservírovaný tak, že mal tváričku z vyšľahaného snehu, oči z čučoriedok a ústa a nos z nakrájaného ovocia. To sa mi snáď sníva!
Kam sa hrabe môj miesený, dvanásť hodín vykvasený životodarný chlieb, ktorý pečiem po nociach, na brusnicovo-čokoládový koláčik, ktorý sa vie usmievať? Kam sa hrabe kvások na prášok do pečiva?

Minule si deti s tatom postavili v detskej izbe stan. Stan v interiéri, to je vyšší level bunkra. Zmestia sa tam akurát. A raz, keď som prišla domov z práce, v kabelke nové osemsmerovky a pokútne kvasnice kúpené v pohostinstve na kraji mesta, v šatách od múky, ktorú som niesla v náručí, pristihla som všetkých, ako si plnia pirohy zaváranými marhuľami. Úhľadné domáce pirohy, ktoré som v živote nebola schopná uvariť tak, aby sa dali zjesť.  

A môj muž mi s unaveným, no spokojným úsmevom podal tanier. Ďakujem ti. To vieš, že dnes umyjem riad, vypadlo zo mňa.

Uložila som deti. Prečítali sme si rozprávku a keď som vyliezala zo stanu, ktorý stihli cez deň zvnútra vyzdobiť balónikmi, zastavil ma syn. "Prosím, synček," usmiala som sa, spokojná, že ma stále potrebuje, a zhovievavo som mu odpustila, že ma omylom oslovil slovom tata."Aj ty nám zajtra upečieš brusnicový čokochlebík so šľahačkou?"

***

O 1:35 v noci som zišla dolu schodmi. Zapla som trúbu a skontrolovala ražný chleba v ošatke. Kým sa rozohreje, sadla som si k stolu a do rúk vzala krížovkársky časopis. Pri vylúštenej osemsmerovke bola kostrbatým detským písmom napísaná tajnička: "Koláče sa prejedia, ale chlieb nikdy," stálo tam.  Tak vidíš, povedala som a prečítala tajničku mužovi, ktorý sedel pri počítači a pracoval. Uznanlivo pokýval hlavou.

Len neviem, či tomu uveria aj deti.  Asi to platí len pre čokochlebíky so šľahačkou. 

  

 

 

 

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

AstraZeneca rozdelila Slovensko na dve časti

Na západe je o ňu extrémny záujem, na východe minimálny.

Dobré ráno

Dobré ráno: Aký bol náš život s Pentou

Bolo to ťažké, ale je to dobrá správa nielen pre žurnalistiku.

Dobrá práca, svadba a dieťa. Mladí to do tridsiatky nestíhajú, no nepodliehajú panike

Za mladých dospelých dnes možno považovať aj štyridsiatnikov.


Už ste čítali?