Počkaj si

Autor: Lenka Bajzíková | 16.2.2021 o 14:13 | (upravené 16.2.2021 o 19:37) Karma článku: 12,03 | Prečítané:  3791x

Viete, čo nám, Slovákom, veľmi nejde? Čakať v rade. Strkáme sa, vadíme, tlačíme, hromžíme a ľstivo sa usilujeme predbehnúť. Z kauflandu večne odchádzam s odtlačkom vozíka na zadku.

Čakať v rade je trochu kumšt. Kedysi sme to možno vedeli, ale zabudli sme. Len si spomeňte na staré fotografie spred tuzexov a mäsiarstiev. Tie rady mali úroveň. A ako to vyzerá teraz, keď v plnom obchode otvoria novú pokladňu? Letargickí čakajúci zrazu túrujú z nuly na sto za pol sekundy, lámu sa rekordy v skoku v opätkoch, v hode košíkom, v šprinte na tri metre. A moja stará mama, keď bola ešte osemdesiatročná mladica, vymyslela si v čakárni u neurológa takú historku, len aby nemusela čakať, že keby som ju nepoznala, nielenže by som ju pustila pred seba, ale aj prihodila niečo z výplaty na transparentný účet. 

Až teraz, v tomto období, sa postupne znova učíme čakať v rade.  A každým kolom testovania sa naše schopnosti cibria a zlepšujú. Mám to odsledované. Veď si spomeňte: Ten chaos, tie ponosy v prvom kole niekedy na jeseň. K jednému radu sa zbiehajú ľudia sprava aj zľava. Keď prídu v jednom čase, najskôr po sebe len zazerajú, a potom to niekto nevydrží a vybuchne: Ale my sme tu boli o dve sekundy skôr! Ale vy ste utekali! Ale ja nemôžem čakať, mám vyskočenú platničku! To vám tak verím, veď skáčete ako kobyla! A potom sa vadia a prskajú do rúšok až do obenej prestávky. Keď rad narazí na prekážku, rozvetví sa do oboch strán, a to ešte len začne rošošo. 

Viete, kde by sa toto nikdy nemohlo stať? V Poľsku. Panečku, tam ti vedia čakať v rade, že by mohli o tom robiť webináre. Majú systém, v ktorom nemá šancu žiaden ľstivý predbiehač, ani cholerický nadávač. Mimochodom, nadawanie je po poľsky vysielanie, takže nadáva sa tam vo veľkom len v rádiu a telke. 

Dva najdôležitejšie výrazy, ktoré som sa v Poľsku naučila, boli:

Prosze pani jeden pączek - Prosím si šišku

a Tu jest kolejka? - Čakáte v rade?

Kolejky boli v Poľsku ukážkové. A boli všade. Ľudia stáli pokojne, panva podsadená, a s takými úhľadnými rozostupmi, že ste si občas neboli istý, či človek, za ktorého sa radíte, naozaj čaká, alebo tam len tak stojí. A to aj v čase, keď sa ešte o pandémii nikomu ani nesnívalo. Ak sa nejaký gauner, väčšinou zahraničný kapitalistický živel, pokúsil predbehnúť, okamžite mu niekto poklopkal po pleci a s hrozivým pokojom Angličana ukázal na ceduľku s inštrukciami k státiu v rade, ktorá tam väčšinou niekde visela, aj so šípkou, ktorým smerom postupovať v radení. "Kolejka jest tutaj.". Ak sa náhodou rad rozvetvil, ľudia sa zlučovali zipsovitým systémom, tak, ako sa to my už dvadsať rokov učíme v pripájačoch na diaľnicu počas zápchy.

Najdlhší rad na varšavskej promenáde bol vždy v stánku na pączki. Číta sa to pončky a ide o tradičné poľské plnené šišky. Voňavé, zvonka chrumkavé, vnútri vláčne. Nuž, kto chcel dobré pončky, musel si trochu pončkať. Ale v rade sa stálo aj na obyčajné pečivo a na všeličo iné. Vlastne jedna z mála služieb, na ktorú som v Poľsku nestála v rade, bol paradoxne zubár.

Po pár mesiacoch v Poľsku ma rozbolel zub. Niet div, keď sa celý čas napchávate pączkami. Pozrela som do slovníka, ako sa povie zubný kaz, a zatelefonovala som do ambulancie, že som zahraničná študentka a mám prúchnice v zembu. Pani zubárka ma ochotne vypočula a povedala, že mám prísť o tretej. V čakárni nebola žiadka kolejka, ale možno to bolo aj tým, že som bola študent zo zahraničia, a k tým sa tam pristupovalo tak trochu v rukavičkách. Možno si na mňa vyhradila osobitný termín.

Aj zubárka bola celkom iná. Vždy som ich poznala ako udržiavané štíhle dámy, trochu rezervované, s kosteným rámom okuliarov. A táto vyzerala, akoby si odskočila z doobednej šichty v školskej jedálni. Ale všetka česť, zub mi opravila ukážkovo, drží doteraz. Vŕtala láskavo a materinsky ma pritom upokojovala. Joj ty moje šikovné dievčatko. Už to bude, nič sa neboj. Až som si povedala, že byť zahraničnou študentkou je niekedy celkom fajn. 

Preto sa teším, že aj u nás sa už postupne učíme dôstojne čakať v rade. I keď, trochu nám to kazí vynález s názvom časenka. Tobôž e-časenka. Takú e-časenku si v pohodlí domova naťukáte, myslíte si, ako ste to vychytali, a potom prídete k mobilnému odberovému miestu a tam postávajú ďalší chytráci ako vy, a teraz neviete: Som na rade? Má ten človek, čo sa tlačí do dverí, skoršiu časenku, alebo ma chce predbehnúť? A čo tá babka, ktorá práve prišla? Netreba ju pustiť skôr? Či to len tehotné ženy? 

E-časenky u lekára sú ešte väčšia beťárčina. Párkrát som sa tak objednala k ORL. Je to elegantný systém. Pošlete si z domu SMS, príde vám odpoveď s vaším poradovým číslom a viete si aj zistiť, aké číslo je na rade práve teraz. Ale ako rýchlo trvá vybavenie jedného čísla, to vám už časenka nepovie, hoci je spoplatnená. Keďže do ambulancie som to mala pomerne ďaleko, pokúsila som sa túto informáciu pokútne vymámiť telefonátom sestričke.

Milá slečna, čakajte na SMS a nerušte nás pri práci, prosím. Zrušila ma ako včerajšie protipandemické opatrenie. A ja som tak znervóznela, že doktor sa rozbehne a sled čísel sa zrýchli bez môjho vedomia, že som si nakoniec v čakárni odsedela ešte skoro dve hodiny. Druhýkrát som zase do ambulancie bežala ako Usain Bolt, lebo SMS ma zastihla práve v dlhej rade na vianočku. Ale zase, aspoň som sa trochu vytrénovala. V bežaní, v čakaní a koniec koncov aj v testovaní. Totiž, keď máte za sebou zopár punkcií nosnej dutiny u ORL, nejaký antigén vám potom už príde len ako príjemné pošteklenie, všakže.

Je pravda, že síce disciplinované, ale siahodlhé, tiahle línie ľudí  hadiace sa cez námestie, jedna k mobilnému odberovému miestu a druhá k pekárni, pôsobia dosť skľučujúco. Treba však myslieť pozitívne. Nakoniec, aspoň vyvetráte tie huňaté baranice a hrubočizné svetre, ktoré ste už päť rokov nevytiahli zo skrine. A po príchode domov dobre padne zahriať sa niečím príjemným. Môžete si napríklad vysmažiť pączki. Ešte stále sú predsa fašiangy, nezabudli ste?

***

Do čakárne ORL vošiel starší pán. Bol o paličke, ale švihák. Ťukol do prístroja na tlač e-časeniek, vzal si lístok, chvíľu naň bezradne pozeral a potom zaklopal na dvere. Otvorila mu tá istá sestrička, s ktorou som pred časom telefonovala ja.

Sestrička, ja tu mám číslo dvadsaťdevať. Kedy mám prit?

Všetci v čakárni sme zatajili dych. Čakali sme ľadovú sprchu, odseknutie, ak nie ucha, tak aspoň nejaké slovné. 

Za dve hodiny, Janko báči.

Odpovedala vľúdne sestrička, Janko báči prikývol, otočil sa a spokojne odišiel.

Ten sa má, pomyslela som si. Asi zahraničný študent.

 

 

  

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Prieskum preferencií: Prepad kotlebovcov pokračuje, Za ľudí poskočili nad čiaru

Pozrite si najnovší prieskum preferencií politických strán.

Komentár Zuzany Kepplovej

Očkovacia stratégia je dielo skazy

Strhla sa klasická východoeurópska lobovačka.


Už ste čítali?